Kamarát ma zavolal na karaoke párty. K veselej skupinke som sa pridal, až keď už večierok vrcholil. Jeden z našich rozjarených kamošov vtedy už nechcel z ruky pustiť mikrofón, nespieval veľmi dobre, no zjavne mu bolo jedno, či pieseň pozná, alebo nie. On sa zabával. Organizátor večierka sa ho pokúsil spacifikovať a potom oslovil mňa, či si zaspievam. Objednal som si svoju najobľúbenejšiu pieseň, ale keď sa jej text objavil na obrazovke, môj "predspevák" okupujúci mikrofón ma prehlušil a spieval si ju po svojom.
Keďže som z krajiny, v ktorej karaoke (v preklade: prázdne miesto pre spev a orchester) vzniklo, chcem vám povedať zopár tipov, ako si túto zábavu môžu užiť všetci. Existuje pár základných pravidiel, ktorými sa skupina zabávajúca sa karaoke riadi: zúčastnení spievajú postupne, keď na nich príde rad. Nikto si neobjedná pieseň, ktorú nevie zaspievať, nikto neukradne kamarátovi najobľúbenejšiu pieseň a pár ďalších pravidiel.
Každý Japonec má vo svojom repertoári niekoľko piesní, ktoré dokáže zaspievať pred publikom kedykoľvek. To preto, že karaoke je u nás veľmi bežná forma zábavy. Niektorí ľudia si piesne tajne doma nacvičujú a poviem vám, že je to dobré, pretože je naozaj bolestivé počúvať niekoho, kto neovláda melódiu.
December je však mesiacom večierkov a na karaoke je aj dosť podgurážených spevákov uzurpujúcich si mikrofón. Ak je ním práve váš šéf, je to zlé. Človek má čo robiť, aby mu tlieskal a dával najavo, že je s ním skvostná zábava. Inak sa v Japonsku nedá.
Okrem karaoke izieb pre menšie uzavreté spoločnosti existujú v Japonsku aj karaoke bary s pódiom a kapacitou päťsto, tisíc aj dvetisíc ľudí, ktorí vždy v decembri spolu spievajú Ódu na radosť, záverečnú časť Beethovenovej 9. symfónie. Spievať ju v decembri sa stalo v Japonsku zvykom.
