Hoci nadobúdame pocit, že váhy na osi poriadok – chaos, pravidelnosť – nepravidelnosť, usporiadanosť – neusporiadanosť sa v súčasnosti prevažujú na stranu druhých členov vymenovaných dvojíc, jestvujú nenápadné činitele alebo sily, ktoré dávajú signál o stálej prítomnosti túžby mysle po pravidelnosti.
V jazyku tieto nenápadné sily reprezentuje inštinktívna tvorivosť detí a vedomá tvorivosť spisovateľov a básnikov. Kým „túžba po pravidelnosti“ vyrastá u detí z nevedomosti, z nepoznania štruktúry, u tých druhých pramení, naopak, z dokonalého poznania systému a z ironického upozorňovania na jeho nevyužité/zabúdané možnosti.
Pre dieťa nejestvujú obmedzenia, nevie, čo je základné, druhotné, odvodené, konvenčné a pod., všetko sa začína prvým spoznaným prvkom, naň však okamžite aplikuje akoby vrodenú túžbu po „pravidelnosti“.
Ak sa často stretáva so slovom „ľudia“ a pred sebou vidí odrazu jedného človeka, povie: „Na zastávke stojí jeden ľud. Nepoznám toho ľuda.“ Keď mu matka pravidelne denne hovorí „vonku je slniečko, vonku je zamračené“, jedného dňa sa opýta: „Aký je dnes vonk, so slniečkom alebo s mrakmi?“ Alebo: pri vete „Dnes pôjdeme do Artfóra pozrieť knižočky,“ kladie otázku „Na akej ulici je Artfor?“ Túžba po pravidelnosti nepoškvrnenej detskej mysle je čarovne komická, ale neodškriepiteľne prítomná. Nepozná normovanú pravidelnosť, no vytvára si vlastnú.
