Keď si dnes lídri členských štátov Európskej únie sadnú v Bruseli za jeden stôl a začnú sa dohadovať o nemecko-francúzskych plánoch, možno nadíde dvanásta hodina eura.
Čím viac sa tento deň blížil, tým častejšie bolo počuť, že to bude posledný pokus o jeho záchranu. Ak sa nepodarí, predpovedajú analytici, komentátori i sami špekulanti katastrofu na finančných trhoch. Tie sú síce väčšine ľudí ukradnuté, no ak sa udeje katastrofa tam, skôr či neskôr postihne všetkých a všade.
Čo, keď sa to nepodarí
Vyznávači priamych prenosov možno už v pondelok v noci uvidia, či prichádza búrka, alebo slnečné dni. Vtedy sa ako prvé na svete otvoria po víkende ázijské burzy a predznamenajú náladu, ktorá neskôr zavládne v Európe a Spojených štátoch.
Príznakmi katastrofy by mali byť padajúce kurzy európskych dlhopisov a eura. To by vypovedalo o hlbokých pochybnostiach investorov, či sa im akákoľvek investícia v Európe vôbec vráti.
Mohli by preto prestať požičiavať peniaze problémovým európskym štátom, medzi ktorými je zopár takých, čo bez pôžičiek dokážu vyplácať mzdy a dôchodky nanajvýš niekoľko týždňov. Nechajme bokom, ako by v takej situácii reagovali miestni obyvatelia a či by si vystačili so zapálenými autami a kontajnermi ako doteraz.
Štáty, ktoré sú na tom lepšie, by sa síce k pôžičkám dostali, ale za vysoký úrok, takže by im zostávalo menej peňazí na chod vlastného štátu či na posielanie zahraničnej pomoci Grécku či Portugalsku, prípadne Slovensku.
Nemecko či Holandsko by stratili dôvod zostávať v jednom menovom spolku s problémovými štátmi a zároveň by ich firmy prichádzali o stále viac a viac svojich európskych zákazníkov, ktorí si výrobky made in Germany nebudú mať za čo kúpiť.
Dvojaký úder Slovensku
Slovensko v strede tohto všetkého by dostalo bleskový dvojaký úder, pretože je závislé aj od požičiavania si drahých peňazí na finančných trhoch, aj od nemeckých firiem.
Volkswagen možno teraz nemá prečo prepúšťať vychvaľovaných slovenských robotníkov v úspešnom bratislavskom závode, ale keď sa prestanú kupovať jeho autá, bude potrebovať menej ľudí nielen on, ale aj všetci jeho dodávatelia.
Prepustený lakovač, zvárač alebo inžinier môže dianie na finančných trhoch ľubovoľne ignorovať, ale dobehne ho v momente, keď zistí, že nemá z čoho zaplatiť splátku hypotéky, pretože namiesto výplaty dostáva podporu v nezamestnanosti. A nech si dnes myslí o životaschopnosti eura čokoľvek, možno by sa mal modliť za to, aby mu zostalo aj naďalej.
Pretože ak by sa šialená myšlienka návratu koruny náhodou presadila, splátka jeho hypotéky by z večera do rána narástla do výšky Mount Everestu.
Investori a špekulanti nemajú náladu nakupovať ani osvedčené regionálne meny, ako sú česká koruna či poľský zlotý, čo vidno na ich 15 až 20-percentnej strate za posledný polrok. O koľko by sa prepadol kurz znovuzrodenej meny štátu, ktorého ekonomika sa prepadáva, radšej ani nešpekulujme.
Ani druhý scenár, v ktorom by sme stále platili eurom, ale už by sme nemali Európsku centrálnu banku, lebo by sme sa nekvalifikovali do partie s Nemeckom, nie je vôbec lákavý. Čierna Hora a Kosovo, kde to tak majú, nie sú práve nasledovaniahodné príklady.
Netreba byť klientom hypotekárnej banky či zamestnancom nemeckej firmy, aby mal človek dôvod dúfať v záchranu eura a takú dohodu, ktorá zabráni finančnej katastrofe na trhoch. Vplyvy zlého scenára by pocítil každý, či už má stabilné miesto a slušný plat, alebo je závislý od štátu ako dôchodca či študent.
A to hovoríme len o ekonomických dosahoch, konkrétne o nepríjemnom, ale bezpečnom scenári, že si človek nebude môcť kúpiť v obchode toľko čo doteraz. V horšom scenári by už ten obchod predtým rozbili rebelanti, čo prišli o robotu, dom, elektrinu alebo o štátne dávky.
Budeme zachránení?
Finančná katastrofa doteraz nenastala hlavne preto, že sa s ňou nikto nechce len tak zmieriť, kým má aspoň nejakú nádej, že sa jej vyhne. No červená kontrolka bliká vyše roka a na trpezlivosť sa už neoplatí spoliehať.
Všetky tohtoročné summity európskych politikov dopadli v hodnoteniach ekonómov zle, ale teraz prvýkrát by zlý výsledok mohol byť definitívny. Aký by mal byť, aby sa v pondelok nezačal napĺňať katastrofický scenár?
Predchádzajúce rokovania sa ukázali ako neúspešné vždy až s odstupom pár dní, kým si finančné trhy prepočítali komplikované riešenia politikov. Teda, kým im vydržala aká-taká viera, že vymysleli skutočné riešenie.
Teraz treba, aby viera v skutočné riešenie vydržala oveľa dlhšie než len pár dní. Preto musí byť výsledok dnešného dňa hlavne presvedčivejší než doterajšie.
Vyhliadky na to nie sú najhoršie, ako ukázali finančné trhy relatívnym pokojom v posledných dňoch pred summitom. Nemecko-francúzsky návrh, o ktorom sa veľmi zjednodušene hovorí ako o fiškálnej únii, skrýva aspoň zárodky poriadneho riešenia.
Známa je z neho zatiaľ len hlavná myšlienka a tou je obchod medzi bohatými a chudobnými štátmi. Nemecko odblokuje toky peňazí pre Talianov či pre Španielov výmenou za to, že Taliani a Španieli si do ústavy zapíšu nové európske automatické sankcie pre prípad, že sa budú zadlžovať nad mieru. Na jednej strane záchrana, na druhej prísľub vyrovnaných rozpočtov.
No napriek dobrým správam z trhov a jasnej logike nie sú vyhliadky ani najlepšie.
Pochybnosti prichádzajú od ekonómov aj filozofov. Stále napríklad nie je dosť jasné, ako si Nemci predstavujú sankcie a ich vynucovanie. Právnici pochybujú, či je Európsky súdny dvor tou pravou inštitúciou, ktorá by sa mala pozerať na prsty napríklad Ivanovi Miklošovi či jeho nástupcovi, ktorý bude písať rozpočet na rok 2013.
Koľko nás stojí záchrana?
Obavy sa týkajú aj technického vykonania záchrany. Pomaly každý deň prichádzajú správy o vykupovaní dlhopisov Európskou centrálnou bankou. V jeden deň platí, že sa vykupovať bude, na druhý deň už je to presne naopak. To isté sa dá povedať o spoločných európskych dlhopisoch či o eurovale.
Možnože Angela Merkelová už pozná správne odpovede, len si ich ešte necháva na summit. No sú ešte aj zložitejšie otázky, na ktoré by sa ani jej nechcelo odpovedať.
Nie je napríklad omylom myslieť si, že európsku krízu vyrieši práve šetrenie? Veď z dnešných PIIGS krajín bolo naozaj flagrantným dlhovým hriešnikom a podvodníkom iba Grécko.
No také Taliansko či Španielsko trpeli skôr na ekonomiku neschopnú rásť a lákať kapitál. Brutálnym šetrením by sa európska ekonomika mohla ešte viac spomaliť či dokonca prepadnúť. A skúste splácať dlhy, keď nemáte príjmy.
A to sa až teraz dostávame k tým najzásadnejším pochybnostiam. Je nemecko-francúzske riešenie vôbec zrealizovateľné tak, aby sa európske systémy stále mohli hrdo nazývať demokratickými? K akej forme znásilnenia hlasu ľudu bude musieť dôjsť, aby sa presadilo napríklad obmedzenie práva veta?
Obyvateľ Slovenska stojí v tejto debate bokom, či už verí Sulíkovi, alebo Merkelovej. A bez ohľadu na to, či má, alebo nemá hypotéku a nemeckého zamestnávateľa, mal by dúfať, že bruselské rokovania kúpia ďalší čas – buď do finančnej katastrofy, alebo do ozajstného riešenia. No teraz už asi nebudú stačiť dni a týždne, ale aspoň roky.
