Dôsledky roztržky, ktorá na summite zatarasila cestu k novelizácii Lisabonskej zmluvy, sa napriek fatálnym rétorikám nedajú predvídať. Komplikácia je, že príbeh nepíše iba „Merkozy plus“ (krycie meno Európskej rady), ale najmä dynamika deja, ktorá si nezávisle od vôle lídrov razí vlastné koryto.
Medzivládna dohoda, ktorá má suplovať otváranie Lisabonskej zmluvy a vyčleniť (najmä) Britániu, je totiž zámerom. Nie realitou, ktorá vznikla 8. decembra 2012. Odhliadnuc od toho, že politický záväzok vlád, akokoľvek silný, je menej ako zmena práva (čo vyvolá napríklad v Nemecku ešte veľkú diskusiu), je naivná predstava, že „deadline“ v marci je hotová vec.
Výsledok piatkovej noci 23 + 4 nebol tesaný do mramoru už ani včera ráno. A proces skúmania „nového fiškálneho kompaktu“ bude v národných parlamentoch o to vzrušujúcejší, o čo viac detailov bude unikať na čerstvý vzduch. Pretože to, čo schválili, je surovina, ideový náčrt úmyslu.
