Ak ho európski lídri neodstránia, Európanov nedokážu presvedčiť.
Mali euroskeptici predsa len pravdu? Bol sen o zjednotenej Európe - inšpirovaný obavami z ďalšej európskej vojny a živený idealistickou nádejou, že národné štáty sú prekonané a ustúpia dobrému európanstvu – len utopistickou slepou uličkou?
Na prvý pohľad je súčasná európska kríza, ktorá podľa niektorých predpovedí povedie k rozpadu Európskej únie, finančného rázu. Jacques Delors, jeden z architektov eura, dnes tvrdí, že jeho myšlienka jednotnej meny bola dobrá, ale jej „uskutočnenie“ pomýlené, pretože slabšie krajiny dostali možnosť prehnane si požičiavať.
Táto kríza je však v zásade politická. Keď majú suverénne štáty vlastné meny, sú občania ochotní pripustiť, že ich peniaze zaplatené na daniach putujú do najslabších regiónov. Je to výraz národnej solidarity – vedomie, že občania danej krajiny patria k sebe a sú pripravení v čase krízy obetovať vlastné záujmy pre spoločné dobro.
Ani v národných štátoch to nie je vždy samozrejmé. Mnoho Talianov zo severu krajiny nechápe, prečo by mali dotovať chudobnejší juh. Zámožným Flámom v Belgicku sa prejedá potreba podporovať nezamestnaných Valónov. Celkovo však platí, že tak ako občania demokratických štátov tolerujú vládu, ktorá zvíťazila v posledných voľbách, zvyčajne tiež prijímajú hospodársku solidaritu ako súčasť národnej identity.
Pretože však Európska únia nie je národným štátom ani demokraciou, neexistuje žiadny „európsky ľud“, ktorý by úniu previedol ťažkými časmi. Bohatí Nemci a Holanďania nechcú platiť za hospodársku šlamastiku, v ktorej sa dnes ocitli Gréci, Portugalci alebo Španieli.
Namiesto solidarity moralizujú, ako by za všetky problémy v stredomorskej Európe mohla národná lenivosť či skorumpovaná povaha tamojších občanov. Tým však moralisti riskujú, že kvôli nim spadne spoločná strecha Európe na hlavu a že budú musieť zápasiť s nacionalistickými hrozbami, pre potieranie ktorých bola únia vytvorená.
Klišé, ale pravdivé
Európu treba napraviť nielen finančne, ale v rovnakej miere aj politicky. Je to síce klišé, ale pravdivé, že únia trpí „demokratickým deficitom“. Problémom je, že demokracia zatiaľ vždy fungovala len vnútri národných štátov. Národné štáty pritom nemusia byť monokultúrne, ba ani jednojazyčné. Spomeňme na Švajčiarsko alebo Indiu. A dokonca ani nemusia byť demokraciami: na myseľ sa derie Čína, Vietnam a Kuba. Demokracia však žiada, aby občania mali pocit spolupatričnosti.
Je niečo také možné v nadnárodnom telese, akým je EÚ? Ak je odpoveď záporná, potom možno bude najlepšie obnoviť suverenitu jednotlivých národných štátov, vzdať sa jednotnej meny a prestať snívať sen, pri ktorom hrozí, že sa premení na nočnú moru. Presne to si myslia radikálnejší euroskeptici vo Veľkej Británii, ktorí napokon nikdy sen o únii nezdieľali. Je ľahké odsúdiť to ako typický britský šovinizmus - ako úzkoprsý postoj národa žijúceho v okázalej izolácii. Na obranu Británie však povedz〜me, že jej občania majú za sebou dlhšie a úspešnejšie demokratické dejiny než väčšina kontinentálnych Európanov.
