Keď vládnuci Fidesz vnútil Maďarsku novú ústavu snažiacu sa o návrat minimálne do medzivojnového obdobia, odmietol o nej vypísať referendum. Vraj je to príliš komplexný text, než aby ho voliči dokázali posúdiť.
Dnes sa tvári ústretovo na nápad extrémistického Jobbiku, aby o novej úniovej dohode rozhodovalo referendum.
Zmena pravidiel únie je, samozrejme, oveľa zložitejší problém než zbierka fráz a prianí z Orbánovej ústavy. Je to však jedno, keď ide len o snahu získať čas. Orbán s novou zmluvou nemôže súhlasiť, lebo by ho jej rozpočtové pravidlá pripravili o zvyšok sympatizantov.
Vo svojom stále zjavnejšom postavení prosebníka voči únii a MMF ju však ani nemôže otvorene odmietnuť.
Takže hrá o čas v nádeji, že celá dohoda sama spadne pod stôl, až ju vývoj prekoná ako doterajšie bruselské pokusy o prekonanie krízy. Zároveň hľadá spôsob, ako formálne súhlasiť, ale nedodržiavať.
To, že jeden populista hrá o čas, aby sa nemusel zaviazať na niečo, čo by ho politicky položilo, však neznamená, že nie je aj dosť dobrých dôvodov so súhlasom počkať.
O novej dohode vieme zatiaľ príliš málo a jednotlivé vlády na tom asi nie sú omnoho lepšie, aby mohol seriózny štátnik povedať viac, než že o nej vážne pouvažuje a rozhodne sa, keď sa dozvie o čom.
Také váhanie je však dôveryhodné len v prípade premiérov, ako sú britský Cameron alebo český Nečas, ktorých vlády nepotrebujú vonkajší tlak, aby vyrovnávali rozpočet a znižovali deficit (ako včera vysvetľoval druhý z nich).
