Nemecký filmár Cyril Tuschi sa postaral o to, aby sa na Michaila Chodorkovského nezabudlo. Podujal sa na neľahkú úlohu, ako sám v úvode nového dokumentu „Khodorkovsky“ opisuje, vypátrať pravdu o mužovi, ktorý symbolizuje úplne opačnú stranu sveta, za akú by normálne bojoval. Nasledujeme ho do Ruska, kde sa udatne prediera cez mĺkve, zachmúrené, neoblomné postavy, snažiace sa mu zamedziť prístup k informáciám.
Chodorkovskij je vo filme (a asi nielen tam) niečo ako nie úplne kladný hrdina, ktorému však ukrivdili, takže mu držíme palce proti obludnému nepriateľovi Putinovi.
Príbeh šéfa Jukosu mi bol bližší než mojím americkým kamarátom. Situácia u nás bola v 90. rokoch tak trochu mikrovzorkou toho, čo sa dialo v Rusku na väčšej ploche, s väčšími peniazmi a ďalekosiahlejšími následkami.
Dokument je plný detailov zo života jedného z najbohatších (údajne aj najkrajších) mužov sveta, a cez postavu dravého podnikateľa podáva obraz krajiny. Tá sa mení rovnako ako mladý zväzák Chodorkovskij: z bifľoša s hranatými okuliarmi a pornofúzikmi sa stáva uhladený elegán v oblekoch značky Calvin Klein.
Časom chápe aj to, že je jeho povinnosťou (aspoň marketingovou) podporovať vzdelanie a podobné ľudomilné aktivity. Generácia prvých megapodnikateľov, ktorú Chodorkovskij reprezentuje, začínala od piky. Britský finančný expert, ktorého si magnát najal na založenie prvej súkromnej banky, to opisuje: „O bankovníctve nevedel on ani jeho ľudia nič.“
