V čase, keď píšem, sedia vôkol mňa v skvelých kanceláriách ľudia v drahých oblekoch, volajú do Almaty a Bangalore a vymieňajú dlhopisy a ropné polia.
Títo ľudia – poväčšine muži – sú z rôznych kútov sveta: Rusi, Francúzi, Líbyjčania, Nigérijčania, Taliani, Číňania a ďalší. Žijú tu v Londýne, pretože Londýn ich chce.
Telefonujúci muži
Londýnu neprekáža, že dvíhajú trh so súčasným umením, okupujú Knightsbridge alebo plnia predražené suši bary v blízkosti Berkeley Square, rovnako ako držia britské banky a obchody. Zahraniční miliardári – hovorím o tisícine percenta, nie o jednom percente – považujú Londýn za pohostinnejší ako Paríž a kozmopolitnejší ako New York. Nie tak dávno mi jeden z nich povedal, že New York sa stal v porovnaní s ním vyslovene provinčným, s obchodnou komunitou, ktorej dominuje Wall Street a nie globálni podnikatelia. Tak zostal tu – v správnom časovom pásme, na polceste medzi New Yorkom a Moskvou – kde môže chytiť rýchle lietadlo na Ďaleký východ.
