Máločo exprezidenta Václava Havla škrelo tak ako vplyv súčasného prezidenta Václava Klausa, a máločo Klausa škrelo tak, ako keď si ho splietli, či aspoň neustále porovnávali s Havlom.
Súperenie, či aspoň protikladnosť oboch mužov, poznačili dva roky slobodného Československa i prvých dvadsať rokov slobodného Česka. A bude dokonca vo forme Klausovho boja s Havlovou ikonou pokračovať aj po smrti jedného z nich.
Z pohľadu domácej praktickej politiky prvých dvadsať rokov vyhral Klaus. Havel sa postupne aj Klausovou zásluhou doma stal okrajovou postavou s minimálnym vplyvom. Klaus je i vo funkcii prezidenta silnejším politickým hráčom, než bol v rovnakej funkcii Havel.
Exprezidentove pokusy prehodiť výhybky českej politiky iniciovaním stále nových „hradných“ strán a hnutí sa väčšinou skončili rýchlo a trápne, keď sa ním vyhliadnutí politici beznádejne rozhádali medzi sebou.
Odpor proti Klausovi a s ním stotožňovanej strane ODS Havlovi občas zatemnil úsudok, ako keď načas podporoval demagogického lídra sociálnych demokratov Paroubka a zľahčoval dokonca jeho ochotu spolupracovať s komunistami.
K Havlovej prehre nesporne prispelo aj to, čo možno nazvať idealizmom či naivitou. Nepolitická politika a morálne apely nemali veľa šancí proti Klausovmu ťahu na bránku a prísľubu rýchleho zbohatnutia pre široké masy. Skvelý analytik Havel často nemal príliš reálne predstavy o zmýšľaní vlastného národa a potrebách más.
Prípadne o reálnom fungovaní svetovej politiky, kde je dnes Havlov vplyv aspoň zdanlivo väčší, než bol doma. Zahraniční štátnici, ktorí sa s ním veľmi radi fotografovali, síce majú pravdu, keď dnes hovoria o odchode veľkého Európana a veľkého humanistu, priateľstvo s ním však ani im samotným nikdy nebránilo v tom, aby sa v záujme obchodných dohôd zaliečali aj vládcom Číny či Ruska a obchádzali otázky ľudských práv.
Nielen z úcty k zosnulému však treba dodať, že dlhodobé trendy často krátkodobé víťazstvá dôkladne prepíšu. Napriek všetkým krízam sú dnes pomery v Česku, na Slovensku a vo svete oveľa lepšie, než boli pred rokom 1989. Česká domáca politika je so svojou skorumpovanou arogantnou partokraciou stále skôr dieťaťom Václava Klausa.
Vývoj sa však jasne uberá smerom preferovaným Havlom a strany ustupujú čoraz silnejšiemu tlaku na obmedzenie ich moci, transparentnejšie fungovanie a silnejšiu spoločenskú kontrolu. Vo svete je dnes menej diktatúr, než bolo v roku 1989, a aj keď vplyv jednej z nich nesmierne narástol, rastú aj problémy, s ktorými sa musia vyrovnať a ktoré ich pomaly (dúfajme) nútia správať sa slušnejšie.
Nič z toho sa nedá pripísať vplyvu jediného človeka, ale ak na tom majú niektorí ľudia mimoriadnu zásluhu, Havel k nim určite patrí.
To, že ako Čech neporozumel „slovenskej otázke“, ktorú údajne nevnímal akosi v komplexnosti národných ambícií, je zase výčitka, s ktorou súhlasia dokonca i slovenskí „havlovci“, píše Peter Schutz.
Čítajte utorkový komentár (piano) >>
Protesty lekárov dali vláde príležitosť odskúšať si nový typ prístupu k problémom – legislatívne placebo, píše Lukáš Fila.
Čítajte utorkový komentár (piano) >>
Rodinné vedenie má podľa mnohých správ napäté vzťahy s druhým mocenským centrom, s vedením armády. A to sa pokúsilo o (pred vonkajším svetom tajený) protikimovský puč aj v roku 1996, dva roky po smrti zakladateľa dynastie Kim Ir-sena, myslí si Peter Morvay.
Čítajte utorkový komentár (piano) >>
