Bol to vlastne zázrak, že sa tak dlho držal medzi nami. Do poslednej chvíle a s krajným nasadením zbieral sily na to, aby jeho hlas bolo počuť všade tam, kde ide o ľudskú slobodu a dôstojnosť, kde treba vliať nádej. Robil to so sebe vlastným citom pre povinnosť a zodpovednosť.
Bol som „panský syn“, spomínal, hanbil som sa za svoje postavenie, túžil som po rovnosti s inými, svojím povýšením som sa cítil ponížený, mal som odpor k nezaslúženým výsadám, ku každému ponižovaniu ľudskej dôstojnosti.
