Václav Havel nežije. Prednedávnom oslávil 75 rokov. Bol som v Prahe na jeho narodeninách a videl som už človeka veľmi krehkého a ťažko chorého. Pohyboval sa ťažko, ale jeho myseľ fungovala výborne. A predsa, zvesť o smrti priateľa – aj keď predpokladanej – je ako rana do tváre dverami, ktoré zabuchne prievan.
Takým spôsobom sa k nám dostávajú hrozné správy o smrti veľkých ľudí, ktorí razili cestu k slobode a črtali krásu ľudskej kondície v hnusnej dobe: Jacka Kuroňa a Czeslawa Milosza, Bronislawa Geremka a Leszka Kolakowského. Každý z nich učil, ako „žiť v pravde“ a ako byť verným tejto pravde.
V pravde
Václav Havel žil v pravde napriek všeobecnej konformite a neúprimnosti. Bol spisovateľom a disidentom, písal divadelné hry a eseje. Bol v tom takmer dokonale jednotný. Jeho život bol ako filmový scenár alebo dráma, a jeho spisovateľská tvorba bola naplnením povinnosti intelektuála, ktorý sa nechce pokloniť Cézarovi.
Nikto tak precízne neopísal hnijúci komunizmus ako Havel v liste Husákovi (1975) a disidentskú filozofiu v eseji Moc bezmocných (1978). Zhrnul v nej esenciu uvažovania a konania disidentov v strednej a východnej Európe.
Dielo a život Václava Havla sú syntézou skromnosti a hrdosti, neústupnej heroickosti a sebaironického sarkazmu. Bol oslobodený od pýchy, nenávisti a fanatizmu. Burcoval proti diktatúre a predsudkom vlastnej doby, bol tiež v stálom konflikte s konformizmom svojich rodákov.
Nebol ani ľavičiar, ani pravičiar. Konzervatívna úcta k tradícii a kontinuite mravných cností sa v ňom spájala s duchom večného rebela. Odolával pokušeniu emigrovať, aj keď mnohokrát to znamenalo mnohoročné väzenie. Bol ušľachtilý a tolerantný, analyzoval „anatómiu nenávisti“ a pranieroval „divokú lustráciu“.
