Posttotalitný systém sa svojimi nárokmi dotýka človeka takmer na každom kroku. Dotýka sa ho však v ideologických rukaviciach. Preto je život v ňom prerastený tkanivom pretvárky a lží: vláda byrokracie sa nazýva vládou ľudu: v mene robotníckej triedy je zotročená robotnícka trieda: všestranné poníženie človeka sa vydáva za jeho oslobodenie: izolácia od informácií sa nazýva ich sprístupnením; mocenská manipulácia verejnou kontrolou moci a mocenská svojvôľa dodržovaním právneho poriadku; potláčanie kultúry jej rozvojom, rozširovanie imperiálneho vplyvu je vydávané za podporu utláčaných; nesloboda prejavu za najvyššiu formu slobody; volebná fraška za najvyššiu formu demokracie; zákaz nezávislého myslenia za najvedeckejší svetový názor; okupácia za bratskú moc.
(...)
Moc je v zajatí vlastných lží, preto musí falšovať. Falšuje minulosť. Falšuje prítomnosť, falšuje budúcnosť. Predstiera, že rešpektuje ľudské práva. Predstiera, že nikoho neprenasleduje. Predstiera, že sa nebojí. Predstiera, že nič nepredstiera.
(...)
V posttotalitnom systéme vedie línia de facto každým človekom, lebo každý je svojím spôsobom jeho obeťou i oporou. To, čo rozumieme systémom, nie je teda poriadok, ktorý by jedni vnucovali druhým, ale je to niečo, čo prestupuje celou spoločnosťou a čo celá spoločnosť spolutvorí.
(...)
Ak je základnou oporou systému „život v lži“, potom nečudo, že jeho základnou hrozbou sa stáva „život v pravde“. Preto ho musí stíhať tvrdšie než čokoľvek iné.
(...)
„Život v pravde“ sa stáva jediným prirodzeným zázemím a východiskom všetkých aktivít, ktoré pôsobia proti smeru „samopohybu“ systému.
(...)
Lepšie než statický súbor sformalizovaných organizácií sú organizácie vznikajúce ad hoc, predchnuté zápalom pre konkrétny cieľ a zanikajúce s jeho dosiahnutím. Autorita vodcov by mala vyrásť z ich osobností a nie z nomenklatúrneho postavenia.
(...)
Východisko z marazmu sveta nepoznáme a bolo by prejavom neodpustiteľnej pýchy, keby sme sa domnievali, že v tom mále, čo robíme, vidíme nejaké zásadné východisko a keby sme sami seba, svoje spoločenstvá a svoje životné riešenia ponúkali komukoľvek ako príklad toho, čo jedine má zmysel robiť.
Redakčne krátené, celú verziu textu si môžete prečítať tu.
Autor: Václav Havel
