Milí spoluobčania,
štyridsať rokov ste v tento deň počuli z úst mojich predchodcov v rôznych obmenách to isté: ako naša krajina prekvitá, koľko ďalších miliónov ton ocele sme vyrobili, ako sme všetci šťastní, ako veríme svojej vláde a aké krásne perspektívy sa pred nami otvárajú.
Predpokladám, že ste ma nenavrhli do tohto úradu preto, aby som vám aj ja klamal.
Naša krajina neprekvitá. Potenciál našich národov nie je zmysluplne využitý. Celé odvetvia priemyslu vyrábajú veci, o ktoré nie je záujem, zatiaľ čo sa nám nedostáva to, čo potrebujeme. Štát, ktorý sa nazýva štátom robotníkov, robotníkov ponižuje a vykorisťuje. Naše zastarané hospodárstvo plytvá energiou. Krajina, ktorá mohla byť kedysi hrdá na vzdelanosť svojho ľudu, vydáva na vzdelanie tak málo, že je dnes na sedemdesiatom druhom mieste na svete. Skazili sme si pôdu, rieky i lesy, ktoré nám naši predkovia odkázali, a máme dnes najhoršie životné prostredie v celej Európe. Dospelí ľudia u nás zomierajú skôr, než vo väčšine európskych krajín.
Dovoľte mi malý osobný zážitok: keď som nedávno letel do Bratislavy, našiel som si pri rôznych rokovaniach čas, aby som sa pozrel z okna. Videl som komplex Slovnaftu a hneď za ním veľkomesto Petržalku. Ten pohľad mi stačil na to, aby som pochopil, že naši štátnici a politickí činitelia sa po desaťročia nedívali alebo nechceli pozerať ani z okien svojich lietadiel.
Ale to všetko nie je stále ešte to hlavné. Najhoršie je, že žijeme v skazenom mravnom prostredí. Morálne sme ochoreli, pretože sme si zvykli niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť. Naučili sme sa v nič neveriť, nevšímať si jeden druhého, starať sa len o seba. Pojmy ako láska, priateľstvo, súcit, pokora či odpustenie stratili svoju hĺbku a rozmer a pre mnohých z nás znamenajú len akési psychologické zvláštnosti.
Doterajší režim ponížil človeka na výrobnú silu a prírodu na výrobný nástroj. Zaútočil tým na samu ich podstatu aj na ich vzájomný vzťah. Z nadaných a svojprávnych ľudí urobil skrutky akéhosi obludne veľkého a páchnuceho stroja, o ktorom nikto nevie, aký má vlastne zmysel. Nedokáže nič viac, než zvoľna, ale nezadržateľne opotrebovávať sám seba a všetky svoje skrutky.
Ak hovorím o skazenom mravnom ovzduší, nehovorím tým len o pánoch, ktorí sa nepozerajú z okien lietadiel. Hovorím o nás všetkých. Všetci sme si totiž na totalitný systém zvykli a prijali ho za fakt a tým ho vlastne udržiavali.
Prečo o tom hovorím: bolo by veľmi nerozumné chápať smutné dedičstvo posledných štyridsiatich rokov ako čosi cudzie. Musíme toto dedičstvo naopak prijať ako niečo, čoho sme sa my sami na sebe dopustili. Zvaľovať všetko na predchádzajúcich vládcov nemôžeme nielen preto, že by to nezodpovedalo pravde, ale aj preto, že by to mohlo oslabiť povinnosť, ktorá dnes stojí pred každým z nás, totiž povinnosť samostatne, slobodne, rozumne a rýchlo konať. Nemýľme sa: najlepšia vláda, ten najlepší parlament ani ten najlepší prezident toho sami veľa nezmôžu. A bolo by aj nesprávne čakať všeobecnú nápravu len od nich. Sloboda a demokracia znamená predsa spoluúčasť, a teda spoluzodpovednosť všetkých.
Ak si to uvedomíme, potom sa nám hrôzy, ktoré nová československá demokracia zdedila, prestanú javiť také hrozné. Ak si to uvedomíme, vráti sa do našich sŕdc nádej.
(...)
Milí spoluobčania!
Pred troma dňami som sa stal z vašej vôle, tlmočenej poslancami Federálneho zhromaždenia, prezidentom tejto republiky. Očakávate teda právom, že sa zmienim o úlohách, ktoré pred sebou ako váš prezident vidím.
Prvou z nich je využiť všetky svoje právomoci aj svoj vplyv na to, aby sme skoro a dôstojne predstúpili všetci pred volebné urny v slobodných voľbách a aby naša cesta k tomuto historickému medzníku bola slušná a pokojná.
Mojou druhou úlohou je bdieť nad tým, aby sme k týmto voľbám pristúpili ako dva skutočne svojprávne národy, ktoré navzájom ctia svoje záujmy, národnú svojbytnosť, náboženské tradície aj svoje symboly. Ako Čech v prezidentskom úrade, ktorý zložil sľub do rúk významného a sebe blízkeho Slováka, cítim po rôznych trpkých skúsenostiach, ktoré mali Slováci v minulosti, osobitnú povinnosť bdieť nad tým, aby boli rešpektované všetky záujmy slovenského národa a aby mu nebol v budúcnosti uzatvorený prístup k žiadnej štátnej funkcii vrátane tej najvyššej.
Za svoju tretiu úlohu považujem podporu všetkého, čo povedie k lepšiemu postaveniu detí, starých ľudí, žien, chorých, ťažko pracujúcich, príslušníkov národných menšín a vôbec všetkých občanov, ktorí sú na tom z akýchkoľvek dôvodov horšie než ostatní. Žiadne lepšie potraviny či nemocnice už nesmú byť výsadou mocných, ale musia byť ponúknuté tým, ktorí ich najviac potrebujú.
V našej krajine je mnoho väzňov, ktorí sa síce vážne previnili a sú za to potrestaní, ktorí však museli prejsť - napriek dobrej vôli niektorých vyšetrovateľov, sudcov a predovšetkým advokátov - pokleslou justíciou, ktorá obmedzovala ich práva, a musia žiť vo väzniciach, ktoré sa nesnažia prebúdzať to lepšie, čo je v každom človeku, ale naopak ľudí ponižujú a fyzicky i duševne ničia. S ohľadom na túto skutočnosť som sa rozhodol vyhlásiť pomerne širokú amnestiu. Väzňov zároveň vyzývam, aby pochopili, že štyridsať rokov zlého vyšetrovania, súdenia a väznenia nemožno odstrániť zo dňa na deň a aby chápali, že všetky urýchlene chystané premeny si predsa len vyžiadajú určitý čas. Vzburami nepomôžu ani tejto spoločnosti, ani sebe. Verejnosť potom žiadam, aby sa prepustených väzňov nebála, nestrpčovala im život a pomáhala im v kresťanskom duchu po ich návrate medzi nás nachádzať v sebe to, čo v nich nedokázali nájsť väznice: schopnosť pokánia a túžbu riadne žiť.
Mojou čestnou úlohou je posilniť autoritu našej krajiny vo svete. Rád by som, aby si nás iné štáty vážili za to, že preukážeme porozumenie, toleranciu a lásku k mieru.
(...)
Možno sa pýtate, o akej republike snívam. Odpoviem vám: o republike samostatnej, slobodnej, demokratickej, o republike hospodársky prosperujúcej a zároveň sociálne spravodlivej, skrátka o republike ľudskej, ktorá slúži človeku, a preto má nádej, že aj človek poslúži jej. O republike vzdelaných ľudí, pretože bez nich nemožno riešiť žiadny z našich problémov. Ľudských, ekonomických, ekologických, sociálnych i politických.
Môj najvýznamnejší predchodca začal svoj prvý prejav citátom z Komenského. Dovoľte mi, aby som ja svoj prvý prejav ukončil vlastnou parafrázou toho istého výroku:
Tvá vláda, lide, se k tobě navrátila!
Redakčne krátené. Celú verziu prejavu si môžete prečítať tu.
Autor: Václav Havel
