V slovenských dejinách zostane Václav Havel nielen ako absolútne výnimočná osobnosť, ale aj ako tvorca najsvetlejších okamihov. Iste, komunizmus v bývalom Československu by padol aj bez jeho disidentskej minulosti. Havel však symbolizuje prechod od neslobody k slobode a ústavnej demokracii presne tak, ako niekde inde napríklad George Washington.
V role prezidenta a štátnika, do ktorej rýchlo vrástol, sa Havel, samozrejme, nemohol nemýliť. Mýlil sa aj dosť. Avšak stále nepomerne menej, než je suma predsudkov, povier a mýtov, ktoré vo vzťahu k nemu na Slovensku prežívajú. A zrejme prežijú aj jeho odchod.
Najrozšírenejšou je legenda o likvidácii zbrojárskej výroby. Keby o nej nerozhodol(?), tak (blízko)východné trhy by sa asi nerozpadli...
To, že ako Čech neporozumel „slovenskej otázke“, ktorú údajne nevnímal akosi v komplexnosti národných ambícií, je zase výčitka, s ktorou súhlasia dokonca i slovenskí „havlovci“. A vôbec intelektuálne kruhy, nenacionálna časť spoločnosti, inak vzdialení Slotovi i Mečiarovi svetelné roky.
Akurát veľmi nepočuť, čo a kedy Havel mal a mohol urobiť nejako zásadne inak a lepšie. Nevidieť kde. Naopak, v zlomovej situácii rešpektoval národné ambície spôsobom, ktorý musel byť preňho najbolestnejší. Odstúpením z funkcie po deklarácii SNR o zvrchovanosti uvoľnil Havel cestu k riešeniu, ktoré dnes nespochybňujú ani tí, čo pod petíciou za spoločný štát požadovali referendum.
Ako vrchný veliteľ armády mal pritom aj inú možnosť, keďže z jeho pozície sa tá deklarácia nedala čítať inak než ako neústavný puč proti štátu, ktorého bol najvyšším predstaviteľom. Skutočnosť, že svojou demisiou len reflektoval politickú realitu, nič nemení na tom, že v najkritickejšej chvíli, do akej sa môže prezident dostať, bol k Slovensku chápavý a veľkorysý.
Omylom Havla, ktorý (aj) slovenské politické dejiny zrejme výrazne ovplyvnil, bola myšlienka o skrátení prvého volebného obdobia na polovicu. Kým v Česku tým akceleroval profiláciu politickej scény, na Slovensku spustil vývoj, ktorý mohol skončiť aj úrazom s trvalejšími a horšími následkami, než k akému sme došli s relatívne šťastným koncom.
Nechceným dôsledkom toho, že vstúpil do slovenských dejín, je osvojenie si tradície prezidenta „masarykovského“ typu. Dopyt po intelektuálnych a morálnych autoritách v najvyššej ústavnej funkcii, ktorý vytvoril, oslepujúco kontrastuje s ponukou a frustruje o to väčšmi, o čo hlbšia je priepasť medzi Václavom Havlom a jeho zvrchovanými nasledovníkmi.
Návrhy vlády obmedzujúce právo na štrajk sú bezzubé, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Deň štátneho smútku je to najmenej, čo si najlepší prezident, akého kedy Slovensko malo, od svojej bývalej vlasti zaslúži, píše Peter Schutz.
Čítajte komentár (piano) >>
Kimova smrť môže byť predzvesťou katastrofy, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
