Aj jeho priatelia však mali v rôznych chvíľach obavu, že ako hlava štátu poškodí svoju značku, a pýtali sa, či by nebol užitočnejší ako kritické svedomie nového režimu. Stálo teda Havlovo prezidentské angažmán za to?
Prezidentská kariéra Václava Havla sa delí do dvoch základných období. Prvých dva a pol roka medzi triumfálnym vstupom legendárneho disidenta do prezidentského úradu a rozpadom Československa môžeme pokojne označiť za zlatú Havlovu éru, zostávajúcich desať rokov v službách Českej republiky potom predovšetkým ako prepožičanie svojho renomé novému štátu.
Havel triumfujúci
V roku 1990 bol Havlov vplyv obrovský. Predovšetkým prvých šesť, sedem mesiacov slobody – bola to neopakovateľná doba, ktorá nového prezidenta musela zvádzať k pocitu, že by hádam skutočne mohol presadiť niečo zo svojich dávnych utopistických predstáv o politike, ako ich opísal v eseji Moc bezmocných na jeseň 1978.
Dramatik, v tom čase v ťaživom policajnom obkľúčení, prorokuje, že rozpor medzi technickou, odosobňujúcou spoločnosťou – v tomto ohľade príliš nerozlišoval sovietsky od západného bloku – sa už nebude riešiť v rámci politických strán a v tradičnej parlamentnej demokracii, ale prostredníctvom malej, ad hoc vznikajúcej občianskej iniciatívy. V jej čele budú stáť charizmatickí vodcovia, vybavení „veľkou osobnou dôverou a na nej založenou i veľkou právomocou“.
Presne takto to začiatkom roku 1990 vyzeralo i v Československu. Havel zhruba týždeň po svojej inaugurácii oboznámil úzky okruh spolupracovníkov a spriatelených politikov so svojou predstavou, že bude silný, takmer autoritársky prezident. Náhlu popularitu s obľubou využíval na to, aby verejnosti nabúraval jej predsudky a stereotypy. Sem patrí takzvané ospravedlnenie sudetským Nemcom i veľkorysá amnestia. Rozhodoval, spolurozhodoval či posväcoval najrôznejšie personálne zmeny – od ministrov, veľvyslancov až trebárs po riaditeľa televízie.
Veci sa, samozrejme, valili svojou cestou a neplánovane. Prezidentovi bolo súdené venovať najviac času buď témam, o ktoré spočiatku vedome nestál (dedičstvo ŠtB a jej archívov), alebo takým, ktorých naliehavosť si neuvedomoval (česko-slovenské vzťahy).
Boj o minulosť
Boj o vnútro súvisel so širšou otázkou vyrovnania sa s komunistickou minulosťou. Václav Havel nikdy nerazil teóriu úplného zmierenia a hrubej čiary za minulosťou, naopak, mal záujem o to, aby sa charakter a zločiny predchádzajúcej epochy jasne pomenovali.
Nechcel však odsudzovať jednotlivcov, a k niektorým, hlavne pokiaľ mu boli užitoční, dokázal byť veľmi lojálny. Nie je to len prípad Mariána Čalfu, ale i ďalších technokratov, ako bol minister obrany, komunistický generál Miroslav Vacek, ktorého sa zbavil až na nátlak Občianskeho fóra (OF).
Ním založené OF bolo na jar 1990 znepokojené dvomi paralelnými dejmi: zdalo sa im, že Havel sa priatelí s ľudovcami (dnes to znie neuveriteľne, ale vtedy vyzerali ako mocná konkurencia) a že pod ľudoveckým ministrom vnútra Richardom Sacherom sa očista polície a tajných služieb zasekla.
Súboj medzi Sacherom a jeho oponentmi v OF, napospol komunistami z roku 1968, sa na jar rozvinul do vojny a obe strany v nej vykazovali sklony k paranoji. Havel bol do prípadu zatiahnutý ako sprostredkovateľ a nakoniec sa priklonil na stranu OF.
Pointou bola aféra Bartončík, v ktorej prezident nerád musel svedčiť, že mu predseda ľudovcov sľúbil odchod z politiky pre kontakty s ŠtB a svoj sľub nedodržal.
Československo – čestná prehra
Dnes je zrejmé, že energiu vynaloženú na podobné spory by bolo bývalo lepšie vložiť do slovenskej otázky. Havel mal Slovensko intuitívne rád, sústavnejšie sa však oň pred svojím prezidentovaním nezaujímal.
Spočiatku robil chyby, ktoré si na Slovensku často precitlivene vysvetľovali ako aroganciu. Dvadsiateho tretieho januára 1990 prišiel do Federálneho zhromaždenia navrhnúť nový znak a vypustenie adjektíva „socialistická“ z názvu republiky.
Napriek jeho očakávaniu poslanci o návrhoch nehlasovali hneď a na Slovensku sa rozvinula takzvaná pomlčková vojna. To bol šok pre celú českú časť štátu i pre časť slovenských elít.
Prezidentovi trvalo zhruba rok, kým slovenskú otázku úplne docenil. Ešte na jeseň 1990 napríklad uvažoval, že by ministrom a poslancom dal ultimátum, nech celú vec vyriešia do konca roku, inak zloží funkciu.
Od začiatku roku 1991 však začal vážne pracovať na záchrane Československa, organizoval a moderoval celú sériu štátoprávnych rokovaní, až kým v novembri 1991 pri rokovaní u seba doma na Hrádečku definitívne pochopil, že tadiaľto cesta nevedie.
Trochu zúfalo sa pokúsil mobilizovať proti rozhádaným politikom občanov, voličov, ulicu. Poslancom predložil šesť návrhov ústavných zákonov, ktorých jadrom bola prezidentova právomoc vyhlásiť referendum o federácii. Lenže neuspel ani nátlak ulice (na Slovensku rádovo menší), ani prezidentovi emisári v parlamente.
Prezident boj za spoločný štát nevyhral, čo sa malo o pol roka definitívne potvrdiť v parlamentných voľbách. Slovensko sa však, hoci trošku utajene, aj tak vyvíjalo k samostatnosti. Havel sa jeho elity aspoň pokúšal prinútiť k jasnej reči. Ťažko ako demokrat mohol robiť viac.
Klausov spojenec
Druhá polovica roku 1992, keď mohol rozdeľovanie štátu sledovať len z pozície súkromníka, zanechala v Havlovi hlbokú ranu. Cítil sa odstrčený, a napriek tomu, že bolo zrejmé, že ODS, víťaz českých volieb, jeho služby pre novú Českú republiku využije, Havlov osobný protivník Václav Klaus si dával načas.
Nemali sa v láske už od roku 1990, keď sa Havel Klausa najprv nedôsledne skúsil vynechať pri zostavovaní druhej Čalfovej vlády. Navonok sa však obaja muži dokázali znášať, a táto pragmatická schopnosť sa na jeseň 1992 pretavila v neformálnu dohodu, že prezident bude Klausovej reformnej vláde dodávať akúsi spoločenskú záštitu výmenou za vplyv na zahraničnú politiku nového štátu.
Toto delenie moci pretrvalo počas trvania prvej Klausovej vlády. Bola to „win-win“ situácia, výhodná pre všetkých (oboch) zúčastnených. Nie je náhoda, že hojne medializované konflikty medzi vládou a Hradom, počas ktorých si Klaus občas neodpustil Havla ponižovať, sa takmer všetky odohrávali na poli zahraničnej politiky – ex post sa tu kolíkoval presný priebeh demarkačnej čiary dohodnutej na začiatku.
Základné ciele boli spoločné: hospodárska reforma, ktorá zavedie trhové hospodárstvo, a vstup do Európskej únie a NATO. Tu prezident so svojím zahraničným renomé zohral dodnes nedoceňovanú úlohu.
Pod dojmom neskorších večných konfiktov Havel - Klaus zaniká dôležitá okolnosť: v ustanovujúcej fáze Českej republiky bol prezident jednoznačne spojencom pravice a neformálnym členom koalície. Táto podprahová harmónia sa končí voľbami v lete 1996, v ktorých sa Klausovi len tesne podarilo obhájiť prvenstvo. Havel menším stranám vnútri koalície začína nadŕžať i verejne.
Začalo sa to výpadom šéfa ľudovcov Josefa Luxa proti BIS, ktorú obvinil zo sledovania. Tajnú službu viedol Stanislav Devátý. Havlov známy z disidentstva, ale aj exposlanec s prerušeným členstvom v ODS. Devátý musel odísť, aj keď výčitky proti nemu boli postavené na vode.
Jeseň 1997, keď malé vládne strany opustili pre čierne peniaze vo financiách ODS koalíciu a Klaus rezignoval, však v réžii Hradu asi nebola, hoci z toho Klausovi priaznivci budú Havla už navždy podozrievať. Prezident maródoval a ku Klausovým kritikom sa pridal až spätne prejavom v Rudolfíne. To bol asi jeho najväčší krok vedľa: náhly útok na arcinepriateľa vo chvíli, keď arcinepriateľ leží na zemi.
Strážca ústavy
Dočasná vláda Josefa Tošovského, ďalšieho technokrata v prezidentových službách, bola asi posledným okamihom, ktorý si Václav Havel na domácej politickej scéne mohol užiť. ČSSD, ktorá vládla osem rokov, mu nebola nijako zvlášť po chuti, už to však na rozdiel od Klausa, ktorého ODS vzišla z Havlovho OF, takpovediac nebolo v rodine.
Posledným veľkým zásahom do vnútornej politiky bola ústavná sťažnosť, keď sa mu na prelome rokov 2000 a 2001 podarilo zastaviť posun od pomerného volebného systému k väčšinovému. V tom čase sa už prezident chápal predovšetkým ako strážca ústavy, ktorý zabraňuje najhoršiemu (opozičná zmluva mu v depresívnejších fázach pripomínala predfebruárové obdobie).
Roky po odchode z Hradu (mandát sa skončil vo februári 2003) charakterizuje Havlov ideový návrat k zeleným, a teda vlastne i do svojej utopistickej fázy pred vstupom do politiky. Podstatnejšie je, že v rokoch, keď na jeho postojoch najviac záležalo, pôsobil ako vcelku spoľahlivý pilier veľkej spoločenskej premeny.
Tak Václav Havel prepožičal svoju tvár dvom dekádam, ktoré napriek všetkým možným výčitkám musíme zaradiť k najlepším kapitolám českých dejín.
Autor napísal o Václavovi Havlovi knihu Disident, je komentátorom Lidových novin, pre ktoré bol článok napísaný
Čítajte viac komentárov:
