Dvadsiateho januára 1989 som poslal na adresu Československého zväzu spisovateľov v Prahe telegram, protestujúci proti uväzneniu Václava Havla. Protest som zopakoval 29. 1. v liste generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ.
Ako som bol vyrozumený, moja žiadosť o intervenciu v prospech Václava Havla bola v rozpore so zvrchovanosťou súdu, do ktorého kompetencie prípad patrí. Obvodný súd pre Prahu 3 dňa 21. 2. 1989 odsúdil Havla na nepodmienečný trest v trvaní deväť mesiacov. Ak nemáme právo rozhodnutie súdu ovplyvňovať, neznamená to ešte, že by sme nemali právo zaujať k nemu stanovisko.
Zo správy v tlači je zrejmé, že Havel bol odsúdený za pokus uctiť si Palachovu pamiatku. Súdiť ľudí za čosi takéto pokladám za absurdné – nota bene v krajine, ktorá vykročila na cestu demokratizácie. Možnosť uctiť si Palachovu pamiatku bola, pokiaľ sa dobre pamätám, už pred dvadsiatimi rokmi oficializovaná kondolenciou prezidenta republiky – a tento kondolenčný akt nebol nikdy anulovaný.
Okrem pochybnosti nad regulárnosťou procesu vyslovujem aj pochybnosť, či mal Obvodný súd pre Prahu 3 právo svojím rozsudkom postihnúť nás všetkých – pretože de facto aj toto urobil. Rozsudkom bol totiž postihnutý nielen jeden spisovateľ, ale celá naša literatúra, všetci jej kvalitní predstavitelia.
