Niektoré veci sa črtajú veľmi jasne – totiž nejasne. Áno, kríza bude pokračovať; áno, vo Francúzsku i v USA sa budú konať prezidentské voľby. Kto však z tých volieb vyjde víťazne, to sa nevie, tak ako sa nevie, aký rozsah kríza nadobudne či tiež plno iných dôležitých vecí. Pretože tento moment – neistota – je jednou z kľúčových charakteristík doby.
Sociológ Zygmunt Bauman vníma súčasné obdobie ako určité „interregnum“: ľudia sú v pohybe, sociálne konflikty, nepokoje a protesty sa šíria, pričom zabehané inštitúcie a mechanizmy, napríklad summity hláv kľúčových štátov, nefungujú tak, aby dokázali problémy riešiť.
Je to prechodné obdobie, zatiaľ sa, obrazne povedané, presadili „buldozéry“, ešte nevidno „žeriavy“, ktoré by stavali niečo nové – a ľudia ani presne nevedia, čo by to nové malo byť. Vedia iba, čo nechcú, dodajme. Miera znechutenia, rozčarovania a skepsy je aj na Slovensku vysoká.
Chýba vízia a nádej
Pred niektorými skutočnosťami neujdeme. Ak človek otvorí slovenské či európske denníky, čakajú ho neradostné správy: všetko zdražie, bude treba šetriť, nezamestnanosť sa zvýši, starí a sociálne slabí budú ešte ohrozenejší. Ani vyhliadky mladších ročníkov nie sú ružové.
K armáde nezamestnaných sa pridávajú absolventi vysokých škôl. „To je gigantická katastrofa,“ napísala nedávno Gazeta Wyborcza, „spoločnosť do nich investovala miliardy, poskytla im vzdelanie, a potom ich vyhadzuje na smetisko...“
Nejde však iba o štandardný cyklický prepad v trhovej ekonomike. Silnie presvedčenie, že ide o širšiu založenú krízu – o krízu dôvery v politické inštitúcie liberálnej demokracie, na ktorej sa podieľa niekoľko faktorov.
Nefunkčnosť demokratických inštitúcií, ktorá sa prejavuje napríklad v opakovanom blokovaní dôležitých rozhodnutí v americkom Kongrese; neschopnosť lídrov stabilizovať Európsku úniu a ustrážiť otrasy v eurozóne; neschopnosť politických elít potláčať korupciu rozožierajúcu nové členské štáty; nepripravenosť čeliť nacionalizmu, xenofóbii či protekcionizmu.
A dokonca aj vtedy, ak sa nič strašného nestalo, ako to píše Josef Chuchma o Českej republike, ľudia vnímajú uplynulý rok s príchuťou trpkosti – pretože „z roka na rok stále zreteľnejšie mizne vízia a nádej“.
Za takýchto okolností neprekvapuje, že Česko i Slovensko zachvátila taká vlna emócií a nostalgie, keď odišiel človek, ktorý na počiatku predchádzajúcej epochy vlial do ľudí práve tú víziu i nádej: Václav Havel.
Kríza? Aká kríza, prosím vás?
Nie každý vidí skutočnosť v takých čiernych farbách.
Podľa ekonomického analytika Aleša Michla slovo „kríza“ nie je primerané na označenie stavu, v akom sa nachádzame. Asi sme už zabudli, ako to vyzeralo v časoch ozajstnej krízy, hovorí a uvádza príklad zo slávnej Škody auto, kde v roku 1933 „vyrobili mínus 19 vozidiel“. Mínus devätnásť preto, lebo najprv poskladali 412 vozidiel s motorom 995 cm3 a dve vozidlá s 1200 cm3, ale 433 áut s ešte väčším motorom 1600 cm3 rozmontovali. Automobilka musela prepúšťať.
Žurnalista Petr Kain zase zozbieral údaje o tom, že súčasný svet je lepším miestom pre život, než sa zdá: ľudia sú v priemere bohatší, zdravší a žijú dlhšie. Podľa údajov Svetovej banky sa za posledných dvadsať rokov celosvetový hrubý domáci príjem na obyvateľa viac ako zdvojnásobil.
Zároveň podľa bádateľov z Medzinárodného inštitútu pre výskum mieru v Oslo zomrelo vo vojnových konfliktoch v uplynulom desaťročí najmenej ľudí za posledných sto rokov. Pred pol storočím úsilie odstrániť chudobu vyzeralo ako idealistická fantázia, dnes sa vecne diskutuje o tom, ako to za najbližších 50 rokov dosiahnuť.
Otázniky nad Slovenskom
V rýchlo sa meniacom svete visí nad Slovenskom veľa otáznikov. Spomeňme aspoň tri. Prvým sú voľby: vzíde z nich taký parlament a vláda, ktoré umožnia, aby sme ostali v akomkoľvek budúcom vydaní eurozóny, aby sme sa nevysunuli na perifériu európskeho diania?
Dokážeme postupne prebudovať ekonomiku a skvalitniť vzdelávací systém tak, aby sme sa v tomto priestore uplatnili? Zabezpečí si Slovensko ako stredoeurópsky štát s najväčším zastúpením menšín také zloženie budúcej reprezentácie, aby v ňom zástupcovia menšín mali výrazný a rešpektovaný hlas?
Druhým otáznikom bude zaradenie Slovenskej republiky na bezpečnostno-geopolitickej šachovnici. Podľa Eda Lucasa z časopisu Economist sa aj v tomto ohľade môže všeličo zmeniť: „Západ už pre bývalé komunistické krajiny nie je vzorom,“ píše, a preto sa môžu „začať pozerať iným smerom“. Dokáže si Slovensko udržať bezpečnostné zakotvenie na Západe a súčasne rozvíjať obchodné partnerstvá aj inde?
Tretím je charakter médií a postavenie občianskej spoločnosti: budú dostatočne silné a vplyvné na to, aby pozdvihli úroveň verejnej debaty a dozerali na výkon moci? Bude občianska participácia zdrojom inovácií, inšpirácií a reforiem, ktoré prispejú k vyššej kvalite života? Dokážu ľudia vyvinúť taký tlak, aby sme mali viac spravodlivosti a menej korupcie?
Koniec sveta asi nenastane, napriek predpovediam v mayskom kalendári. Ak je tak, stojí za to aspoň ten svet okolo nás tvarovať – odpovede na niektoré z týchto otázok sú totiž aj v našich rukách.
je sociológ, čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky. Tento rok mu vyšla kniha poviedok Skok a kuk.