Bolo to koncom tohto roka, sedeli sme s kamarátkou v kaviarni v kníhkupectve a tam práve krstili knihu. Samé ženy, svetlé kostýmky & blond vlasy.
Jedna z nich rozprávala, ako si človek má dávať pozor na to, čo číta. Aké knihy si vyberá. Potvrdila jej to vraj staršia pani susedka, ktorú denne vída so psíkom. „Nemôžem už čítať smutné príbehy, potom sa toho neviem zbaviť po celý deň.“ Smutným a beznádejným knihám sa teda radia vyhýbať.
Ale podľa pozorovateľov práve rok 2012 bude rokom čítania smutných kníh, počúvania smutných pesničiek a smutných ľudí.
Vzápätí pani spisovateľka hovorila o láske a zaslepení. Prepáčte, počúvala som len úchytkom, lebo som sa po celý čas simultánne rozprávala s kamarátkou. Napriek tomu som však nemohla nezaregistrovať, ako viackrát zopakovala, že sa treba „odslepiť“. Potom dámy debatovali o tom, ako to dosiahnuť a či je to skutočne výhodnejšie pre šťastný život. To odslepenie.
