Nemali by sme zabúdať na výstražné signály Václava Havla.
Keď sme sa s hŕstkou priateľov vrátili z Prahy z poslednej rozlúčky s Václavom Havlom v Katedrále sv. Víta, privítala nás sychravá nočná Bratislava a my sme sa ticho rozišli. Skončila sa jedna éra. Takmer všetci sme Václava Havla poznali už od šesťdesiatych rokov a bol pre nás neotrasiteľnou autoritou.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Dopisy Olze
Doma si otváram jeho „Dopisy Olze“: zborník listov, ktoré písal svojej manželke z väzenia v rokoch 1979 – 1982. Jeden z nich je zo Silvestra 1979 a začína sa takto:
„Silvestr tu byl zajímavý, měl jsem dokonce dva dojemné zážitky. (A. Dumas: „Vlídné slovo ve vězení má větší cenu než nejdražší dar na svobodě.“) S kolegou jsme si zazpívali! (Občas s ním zpívám a kupodivu to není falešné.) Umínil jsem si, že až budu venku, každého Silvestra o půlnoci budu myslet na všechny, kdo jsou ve vězení. Dnes v poledne vyvrcholila moje žravost, pak jsem relaxoval, umyl si svou téměř bezvlasou hlavu (pro osvěžení), navoněl se kapesníčkem, vypil šumivý celaskon a získal tím vším dobrý pocit na prahu nového desetiletí. Co nám asi všechno přinese?“
Takmer na deň presne, po desiatich rokoch od napísania tohto listu, sa Václav Havel stal prezidentom Československa a komunizmus definitívne skolaboval.
Teraz – po ďalších jedenadvadsiatich rokoch – sa v Katedrále sv. Víta objímam s priateľmi divadelníkmi: s Břetislavom Rychlíkom, Petrom Oslzlým, Vladimírom Morávkom – nikto z nás sa nehanbí za slzy. V brnianskom divadle Husa na provázku, s ktorým sú všetci spriahnutí, inscenovali Havlove hry nielen po roku 1989, ale už aj predtým – pravda pod „krycími“ menami. A takisto nielen hry Havlove, ale aj hry ďalšieho zakázaného dramatika a Havlovho priateľa Milana Uhdeho.
Havel píše Oľge z väzenia v novembri 1981 aj tieto riadky o okamihu „... kdy lidé, kteří na divadle participují, přestávají být pouhou skupinou, ale stávají se pospolitostí... kdy společná účast na určitém konkrétním dobrodružství ducha, fantazie a humoru a společná zkušenost pravdy či záblesku ´života v pravdě´ zakládá najednou mezi účastníky docela nové vztahy: pocit vzájemné solidárnosti či bratrství...“ Keď si pripomenieme november 1989, tak presne takouto atmosférou solidárnosti a bratstva sa vyznačovali demonštrácie a mítingy občanov. Nenávisť nikdy nebola Havlovým programom. A vždy zdôrazňoval, že slovo, ktoré nie je zaručené životom, stráca váhu.
Výstražné signály
Teraz však, keď sme sa už pred rokom prehupli do druhej dekády 21.storočia, by sme nemali zabúdať ani na Havlove výstražné signály. On – ozaj veľký a presvedčený Európan – varoval, že Európska únia sa uberá príliš otrocky smerovaním súčasnej globálnej civilizácie: „jej hlavnou ideou je rast všetkého, rast pre rast, tvorba zisku, zisku pre zisk a za každú cenu, rozkvet a blahobyt, ale bohužiaľ úplne jednodimenzionálny. Dohnať a predbehnúť Spojené štáty... pripadá mi to ako cieľ veľmi úbohý... Európa predsa môže byť aj príkladom dômyselného a šetrného zaobchádzania s vlastnými tradíciami, vlastnou kultúrou, vlastnou krajinou, vlastnými zdrojmi.“ Havel varuje pred „bezduchým civilizačným tlakom, simulujúcim rozmanitosť, ale ohrozujúcim jedinečnosť“. Kriticky sa stavia proti civilizačnému diktátu a nadnárodným korporáciám; otvorene sympatizuje s ekologickým hnutím a „zelenými“.
