Izrael musel za 63 rokov svojej existencie riešiť niekoľko vojen, v ktorých išlo o prežitie, niekoľko prisťahovaleckých vĺn ľudí s rozličnou ekonomickou aj kultúrnou úrovňou, okupáciu, viaceré palestínske povstania, transformáciu zo socialistickej na kapitalistickú formu hospodárenia. Niet divu, že viaceré veci nestihol doriešiť alebo zanedbal s tým, že možno „vyhnijú“. Jednou z nich je určite vzťah medzi štátom a náboženstvom.
Nepekne sa prejavuje v konflikte v meste Beit Shemesh, kde extrémne nábožní ultraortodoxní židia (charedim) napádajú školáčky z nábožných rodín (daatim). V Beit Shemeshi žijú ľudia z po anglicky hovoriacich krajín, kde sa opľúvanie a vulgárne nadávanie deťom považuje za škandalózne. Tiež poznajú silu médií a podarilo sa im ich príbeh dostať takmer do všetkých svetových denníkov. A hanba je na svete.
A s ňou aj diskusia, či to muselo zájsť až takto ďaleko. Nuž, nevyhnutne to k tomu, čo sa deje v Beit Shemeshi, spelo. Izraelu sa stále nepodarilo stanoviť hranicu medzi štátom a náboženstvom a ani postaviť hrádzu proti náboženskému extrémizmu.
Ortodoxní muži nepracujú
Napriek nespočetným legislatívnym pokusom sa nezvýšilo volebné kvórum, aby (náboženské) strany s dvoma poslancami nerozhodovali o (ne)prežití vládnych koalícií. Doteraz žiadna vláda nenabrala odvahu prehodnotiť systém sociálnych dávok, ktoré umožňujú ortodoxným mužom nepracovať, hoci politici nemali problém skresať invalidné dôchodky, podpory bývalým väzňom koncentračných táborov, príspevky rodinám s postihnutými deťmi či napriek sociálnym protestom nie sú ochotní garantovať bezplatné jasle pre deti do troch rokov.
Napriek tlaku židov z diaspóry sa stále nedarí postaviť na jednu úroveň ortodoxných a reformných rabínov. O civilných sobášoch, pohreboch či rozvodoch môžu izraelskí židia akurát tak snívať, hoci do parlamentu roky naivne volia strany, čo niečo také sľubujú.
V Izraeli už vyrástlo niekoľko generácií detí z ultraortodoxných rodín, ktoré nedostali rovnaké vzdelanie ako ich rovesníci. Rabíni pred rokmi presadili, že štátom dotované segregované náboženské školy budú mať vlastné osnovy, úplne odtrhnuté od reality aj potrieb pracovného trhu.
Nikto ich nemôže kontrolovať, hoci sú platené zo štátneho rozpočtu. Z týchto škôl vychádzajú 18roční mladíci, ktorí nevedia zapnúť počítač, majú problém pochopiť novinový článok a myslia si, že je v poriadku, ak na nich pracuje žena, ktorá medzitým stihne porodiť veľa detí.
