ním spotreby alebo príjmu.
Všetci politici budú tento rok hovoriť, ako vážne treba šetriť. Základné frázy zvládnu aj typy, ktorým sú verejné financie v skutočnosti ukradnuté a o ich skutočnom stave tušia málo. Rozpoznať sa dajú napríklad aj podľa štyroch klišé, ktoré najčastejšie používajú.
1. Slovensko sa musí okamžite rozhodnúť, či si chce ďalej požičiavať, alebo začne hospodáriť vyrovnane.
Tento názor bude už našťastie okrajový, pretože väčšina lídrov politických strán sa už pozrela aspoň do základných čísel a pochopila, ako zle na tom skutočne sme. Plán na budúci rok hovorí o pôžičke na krytie deficitu a platenie starých dlhov spolu za osem miliárd eur, čo je úroveň tretiny výdavkov celého verejného sektora.
Matematicky sa také masívne šetrenie predstaviť dá, ale v realite možné nie je. Prečo? Pretože by prestali fungovať niektoré verejné služby, časť obyvateľstva by extrémnu chudobu riešila rabovaním, alebo by iná časť obyvateľstva zníženie vlastného štandardu na odplatu ventilovala útokmi na tých, o ktorých sa stará štát.
Príjmy podnikateľov a ich ochota investovať by klesli tak, že padajúce daňové príjmy by špirálu točili ešte rýchlejšie. Blogovať o potrebe znižovania regulácií by sa smelo naďalej, no prax by mnohé problémy podnikateľského prostredia vyriešila sama.
Firmy by zo zúfalstva väčšinu regulácií prestali dodržiavať, a keby aj nie, nenašla by sa sila, ktorá by ich k tomu donútila.
Samozrejme, aj Slovensko sa musí rýchlo aspoň priblížiť k vyrovnanému hospodáreniu. No budúci ani ďalší rok to ešte nebude, tak rýchlo nedokáže kritická väčšina obyvateľov prijať, že životná úroveň musí klesnúť významne prakticky všetkým.
2. Môžeme si vybrať, či chceme šetriť alebo zvyšovať dane.
Nie, nemôžeme. Každá možná garnitúra okamžite narazí na problém, že peniaze musí hľadať na oboch frontoch. Napokon, tak ako aj iným krajinám nám to budú radiť medzinárodné inštitúcie (Európska komisia, MMF, OECD, euroval). Ich odporúčaniami sa budú čoraz viac zaštiťovať slovenskí politici, pretože tí ani pri spoločnom postupe nenájdu silu na také tvrdé opatrenia, aké nám odporučia iní.
Vyhovárať sa pri šetrení na iných bude z pohľadu politikov rozumné aj preto, lebo tí „iní“ budú rozhodovať o tom, či si Slovensko dokáže popri šetrení požičiavať toľko, aby pod tlakom starých dlhov nezbankrotovalo.
Kto by chcel tvrdiť, že sa už nedajú znižovať výdavky, musel by kritikom dokázať, že táto krajina už nevyhadzuje ani euro zbytočne. Rovnako by dopadol ekonóm z druhej strany, ktorý na obranu terajšej výšky daní tvrdil, že zvýšenie akejkoľvek sadzby by celkovým príjmom rozpočtu napokon skôr poškodilo, ako pomohlo.
3. Netreba šetriť na ľuďoch, stačí, ak sa uskromní štát.
Voliči pravicových strán si pod tým predstavujú, že sa nebudú dvíhať dane a rušiť výnimky pre živnostníkov - a ušetrí sa kdekoľvek inde. Voliči ľavice túto vetu milujú, lebo dúfajú, že sa nezvýšia dane, neznížia sociálne dávky ani rozsah verejných služieb - a ušetrí sa tým, že politici prestanú kradnúť.
Požiadavky to sú oprávnené, ibaže nereálne. Samotné fungovanie štátu vrátane všetkých úradov a škôl bez dôchodkov, sociálnych dávok a eurofondov stojí ročne približne desať miliárd eur. Tento a práve skončený rok by to malo byť napriek rastu cien o približne päť percent menej ako v najbohatších rokoch 2009 a 2010. Aby krajina hospodárila bez deficitu len vďaka šetreniu na priamych výdavkoch štátu, tie by museli klesnúť o takmer polovicu.
Rovnako nereálne to vyzerá cez štatistiky o verejnom obstarávaní. Štát, samosprávy a veľké energetické podniky tendrujú vo verejnom obstarávaní ročne za približne osem miliárd eur. Na zníženie deficitu na nulu treba štyri miliardy eur. Aby sa to teda dalo len na tendroch, muselo by platiť, že všetky verejné objednávky sú predražené podobne ako PPP za Ficovej vlády.
Áno, určite platí, že v nákladoch štátu, najmä pri obstarávaní, možno ešte relatívne bezbolestne šetriť. No je krátkozraké verejnosť klamať, že Slovensko sa k vyrovnanému hospodáreniu prepracuje len cez znižovanie nákladov na prevádzku štátu, bez toho, aby sa znižovali sociálne dávky, aby sa minimálne brzdil rast dôchodkov a príspevok na poistencov štátu v zdravotníctve. A bez toho, aby sa zvyšovali dane.
4. Na výber máme zvýšenie daní zo spotreby alebo príjmu.
Bude to najmä Robert Fico, kto sa pokúsi definovať rozdiel medzi pravicou a ľavicou tým, ktoré dane chcú zvýšiť. Bude tvrdiť, že spravodlivé zvyšovanie daní z príjmu je také, v ktorom sa neposkladajú všetci rovnako podľa toho, koľko míňajú, ale viac zarábajúci zaplatia viac aj v pomere k ich príjmu. Pravica bude častejšie argumentovať, že spravodlivá daň je daná rovnakou sadzbou aj pri zdanení príjmu aj spotreby.
Najneskôr do konca roka 2012 sa napokon zvýšia aj spotrebné dane, rovnako ako sa zvýši miera zdanenia vyšších príjmov. Po niekoľkomesačnej hádke bude môcť každá strana vlastnú časť prehry ospravedlniť tlakom protivníka. Priechodné tak bude aj výrazné oslabenie rovnej dane, aj vyššia DPH.
No ak v debate o efektívnej dani, takej ktorá zníži deficit a minimálne uškodí rastu ekonomiky, zabudnú obe strany na možnosť prudko zvýšiť majetkové dane, treba spozornieť. Rok je totiž dosť dlhý čas na to, aby štát dokázal zaviesť systém, ktorý by zdanil bohatstvo a zároveň by nepriviedol na mizinu ľudí, ktorí do nehnuteľností investovali v čase, keď ich zdanenie bolo ešte symbolické.
Čítajte viac komentárov:
Treba bojovať proti úradom, ktoré majú politikom prinášať rentu, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Orbánovi nasledovníci pozorne sledujú, čo všetko z jeho nápadov mu prejde, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
