Pamäti sú literárny žáner špecifickej povahy, ich autor spravidla býva aj ich hlavnou postavou. V princípe ide o dokument, no dvojrola autora zakladá neobmedzené možnosti subjektívneho selektovania reality a jej voluntárnej interpretácie. Pokušeniu napísať svoje osobné dejiny tak, aby z ich obrazu vysvitlo, že ich hrdina bol lepší, krajší, charakternejší, mravnejší, než akého ho poznalo prostredie, v ktorom sa vyskytoval, sa odoláva len ťažko. Memoáre väčšiny slovenských autorov sú toho výrečným dôkazom.
Rád konštatujem, že kostýmový výtvarník a scénograf Milan Čorba takéto pamäti v knihe Oproti času (Marenčin PT) nenapísal. Nemal ambíciu vytvoriť svoju osobnú hagiografiu; už len preto nie, že sám seba nevníma v kultúrnom prostredí ako celebritu, ale ako individualitu. Jednoducho pocítil potrebu urobiť si tak trochu poriadok v tom, čo prežil.
