Zarazila, alebo dokonca pohoršila vás správa, že si Slováci pred Vianocami nabrali rekordne veľa pôžičiek na nákupy? Ako to mohli urobiť v roku, keď kríza dostala prívlastok dlhová a označenie „dlžník“ sa stalo synonymom pre nezodpovedného lenivca? Sme naozaj takí márnotratní?
Môžete zostať pokojní. Žijete v štáte, ktorého obyvatelia sa správajú na západné pomery triezvo a opatrne až skromne. Sme menší „prežierači“ budúcnosti ako väčšina vyspelejších ekonomík sveta. Menej dlhujú naši ľudia aj náš štát, aj keď Ficova vláda náskok Západu poriadne znížila.
Možno máme slabšie takzvané finančné povedomie, ako povedzme Nemci, máme však dosť čerstvých skúseností s uťahovaním opaskov. A čo sme sa naučili v minulosti, sme využili aj v roku 2011, obdobie predvianočných nákupov nevynímajúc.
Pred rokom sme správne tušili, že niektoré účty, za plyn, cigarety či dopravu, pôjdu hore. A k tomu ešte aj drobné zvýšenie dane z pridanej hodnoty. Ďalšie varovné signály prichádzali z Európy. Téma gréckeho bankrotu, konca eura a Sulíkovho „plánu B“ je stará už vyše roka. A s ňou aj reči o druhej vlne krízy, hrozbe nezamestnanosti a finančnej katastrofy.
Človek ani nemusel byť rodeným pesimistom, aby mu zamrzol úsmev. A ako rok šiel, ďalšie správy len potvrdzovali dôvody skepsy. Napríklad, že úspechy slovenského priemyslu v zahraničnom obchode neboli viditeľné na raste zamestnanosti. A už vôbec nie na platoch, ktoré po rokoch rástli pomalšie ako inflácia. Tá napokon tiež prekročila očakávania, aj keď štyri percentá ešte nie sú žiadnou spotrebiteľskou katastrofou.
Potvrdili sa aj obavy zo spomaľovania európskej ekonomiky, či rastu slovenskej nezamestnanosti. A politici spravili primálo na to, aby odvrátili pochybnosti o katastrofe eura.
Ako sme na to všetko zareagovali? Najprv hlúpou náladou. Hodnoty ekonomického sentimentu začali hneď spočiatku roka prudko klesať.
Rozhodujúce však bolo, že náš pesimizmus nezostal len v krčmových rečiach, ale sme sa ním riadili, aj keď sme otvárali peňaženku v obchode. Už od februára sme každý mesiac míňali menej ako rok predtým. Dohromady za jedenásť mesiacov menej o nominálnych šesť miliárd eur.
A napokon, nijako sme to neprehnali ani s požičiavaním si peňazí na spotrebu. Objem týchto úverov síce vlani stúpal, ale to je pre úverovo poddimenzovanú ekonomiku normálne. Dôležité je, že sa tento rast spomalil na polovicu oproti roku predtým a na tretinu oproti roku 2009.
Ak si v decembri časť ľudí povedala, že si dopraje o trochu viac aspoň na Vianoce, nie je to žiadny dôvod na makroekonomickú paniku či prehnané pochybnosti o zdravom úsudku dlžníkov. Najmä, ak to boli tí istí, čo sa celý rok uskromňovali a ak bol prírastok úverov „nad normál“ iba v desiatkach miliónoch eur. Keď niekto hovorí opak, buď sa mýli, alebo sa len chce vidieť v novinách.
