nej báze), alebo pár (staro)nových strán. Odhadovanie toho, čo bude robiť napríklad SDKÚ po voľbách, nie je až také náročné. Navyše každý pozorovateľ má k dispozícii aj konkrétne výsledky konania jej predstaviteľov. (Každý pritom môže zdôrazniť iný rozmer strany - Kukanov alebo Kováčov, klopanie Slovenska na dvere NATO a EÚ alebo na dvere podvyživených a nereformovaných samospráv či nemocníc.)
Najväčšou neznámou však zostávajú tri „novinky“ - ANO Pavla Ruska, Smer Roberta Fica a HZD Ivana Gašparoviča (posledne menovaný až takou neznámou nie je, veď ako tieň až do nitrianskeho snemu iba slepo nasledoval svojho šéfa). Akí budú P. Rusko a R. Fico, keď budú vládnuť, si možno len domýšľať. Napríklad podľa toho, čo o sebe dali doteraz najavo - akou zárukou férového a nezávislého konania v štátnych funkciách budú títo dvaja pragmatici, keď jeden si vlastnú stranu platí a svoju televíziu zneužíva vo volebnej súťaži, a druhého platí jeho mediálny mág s niekoľkými sponzormi. Akou zárukou nezneužívania zákonov budú, ak jeden zákony obchádza alebo nerešpektuje (napríklad Ruskova televízia mala do 19. júla odvysielať niekoľkokrát oznam o porušení zákona za preferovanie strany ANO vo svojom spravodajstve - a tento jav je všeobecne do očí bijúci), akou zárukou korektného a vecného riešenia problémov je R. Fico, ktorý namiesto toho, aby priznal farbu o svojom pochybnom tieňovom ministrovi Václavíkovi, do absurdna priviedol vlastný bonmot o nových tvárach - Václavíkovu na billboardoch nahradil Čaplovičovou. (Ak po Clementisovi na fotkách s Gottwaldom zostala jeho čiapka, z Václavíka sa udržalo sako s viazankou.) Hoci treba priznať, že aj Amonovi kňazi po smrti faraóna Achnatona vysekávali jeho meno zo všetkých textov - už 14. storočí pred naším letopočtom.
