Maďarskom kolujú rôzne teórie, ktoré sa pokúšajú vysvetliť nepochopiteľné správanie jeho premiéra.
O politike Orbánovej vlády je v tejto chvíli takmer nemožné napísať analýzu. Jej činy nepretržite popierajú ľudský a politický triezvy rozum. Jej racionalitu preto môžeme predpokladať len v prípade, že slúži skrytým záujmom, lenže tie, samozrejme, nemôžu byť predmetom analýzy.
Po druhé, udalosti nasledujú za sebou tak rýchlo ako filmové políčka a ani najpripravenejší analytik nemá toľko času, aby ich jednotlivo triezvo vyložil. Nemožno ani s určitosťou povedať, či je toto pomätené vírenie zámerné, alebo vyplýva iba z povahy vlády bez konkrétnych cieľov.
Ovládnuť budúce vlády
V posledných predvianočných dňoch vláda presadila 25 zákonov, napríklad zákon o stabilite, ktorý dvojtretinovou väčšinou na nedohľadný čas vopred určil daňový a penzijný systém vyhovujúci Fideszu aj spôsob znižovania štátneho dlhu v pomere k HDP (nezávisle od všetkých vonkajších okolností, ktoré sa v budúcnosti objavia).
Navyše v prijatí rozpočtu dáva právo veta Rozpočtovej rade, ktorá má fideszácku väčšinu garantovanú aspoň na šesť rokov vopred. Berie tak z rúk parlamentu možnosť konečného rozhodnutia o rozpočte, čo znamená, že ak sa bude tomuto nevolenému telesu v budúcnosti chcieť, nezávisle od výsledkov volieb môže nechať vládu padnúť. Samozrejme, ak zákon ostane v platnosti, nenechá prakticky nijaký manévrovací priestor vláde, ktorá by prípadne mohla nahradiť tú Orbánovu.
Aby skomplikovala aj striedanie vlád, presadila tá súčasná nový zákon o voľbách, ktorý prakticky znamená koniec straníckej plurality. Aby vraj vládam zaistila „schopnosť vládnuť“, ďalej deformovala doterajší systém vyhovujúci veľkým stranám, založený sčasti na straníckych kandidátkach a sčasti na jednomandátových volebných obvodoch.
Ak má najväčšia strana šťastie a opozícia je dostatočne roztrieštená, tak môže v parlamente získať dvojtretinovú väčšinu aj s 30 percentami hlasov. (A pri vytváraní volebných obvodov dbala na to, aby tou stranou bol podľa možnosti Fidesz.)
Mobily v ústave
Odhlasovala, že opozičná Socialistická strana nesie zodpovednosť za zločiny komunistickej strany vládnucej počas diktatúry. Odhlasovala návrh zákona, nečakane predložený tri dni pred hlasovaním, ktorý nariaďuje, že diaľničné poplatky a podobné systémy zabezpečujúce platby cez mobilné telefóny budú odteraz v stopercentnom vlastníctve štátu. Aj posledný zákon je ústavný a môže ho zmeniť len dvojtretinová parlamentná väčšina.
Čo hľadajú platby cez mobily v ústave? Tu sa dostávame k jadru veci. Ústava z roku 1989 zverila úpravu mnohých základných práv a inštitúcií dvojtretinovým zákonom (celkom presne bolo takých noriem päťdesiat), čiže si vynútila jednorazový súhlas vlády aj opozície, a keď sa to podarilo, mimoriadne sťažila všetky neskoršie, hoci aj drobné čiastkové zmeny.
Počnúc zákonom o zhromažďovaní cez financovanie školstva po mediálny zákon vzniklo mnoho príležitostí, aby opozícia sabotovala prispôsobenie sa zmenenej situácii alebo aby uzavrela s vládou bezzásadový kompromis vedúci nevyhnutne ku korupcii.
Táto nutnosť konsenzu zanikla s víťazstvom Fideszu v roku 2010, keď získal s necelými 53 percentami hlasov 68 percent parlamentných mandátov. No víťazom ani len nenapadlo zmeniť dvojtretinový systém, dokonca ho rozšírili okrem základných práv a inštitúcií aj na základné povinnosti, na zdaňovanie, navyše aj na akúkoľvek časť hospodárskej politiky, pri ktorej im to vyhovovalo. Vynútený konsenzus vystriedalo jednostranné uplatňovanie vôle jednej strany. Orbán aj povedal, že chce dopredu zviazať ruky ďalším desiatim vládam.
Menej času na protesty
Prečo bolo treba tieto dvojtretinové zákony predpisované novou ústavou platnou od prvého januára nechať na poslednú chvíľu? Jedno z vysvetlení je, že boj záujmových skupín vnútri Fideszu tieto veci nebol schopný rozhodnúť a spor už bolo treba nejako uzavrieť.
Druhé - sprisahaneckej teórii bližšie vysvetlenie - hovorí, že nechceli nechať opozícii a verejnosti čas na protesty. Tretie, že vzhľadom na vytrvalú kritiku týchto návrhov z najvyšších miest v zahraničí nechceli nechať zahraničiu čas na zásah.
Jeden z variantov hovorí, že chceli Medzinárodný menový fond a Európsku úniu postaviť pred hotové fakty ešte pred začiatkom skutočných rokovaní o úvere.
Orbán teda odstrkáva ruky únie a Spojených štátov v čase, keď je Maďarsko v dôsledku „kacírskej“ hospodárskej politiky vlády na najlepšej ceste stať sa chudobincom strednej Európy. Na splácanie dlhov sú peniaze do jari. Potom príde štátny bankrot, leda by sa vláda dostala k viac ako tridsiatim miliardám eur devízových rezerv v národnej banke (tomuto slúži medziiným zákon o národnej banke). No ak sa dotkne devízových rezerv, znamená to vlastne tiež krach.
Jedna apokalyptická teória
Podľa jednej dosť rozšírenej apokalyptickej teórie Orbán vedome hrá na štátny bankrot, aby mohol odôvodniť vystúpenie z Európskej únie a po vyhlásení núdzového stavu uskutočniť štát jednej strany.
Táto hypotéza však nepočíta s tým, že v Maďarsku sú policajné a vojenské sily i tajné služby príliš slabé na udržanie diktatúry. Ani s tým, že Orbánovi pomohla k moci a drží ho pri nej vrstva odbornej inteligencie a úradníkov, ktorá so svojou neschopnosťou a bezcharakternosťou už od roku 2004 využíva požehnania členstva v únii a nerada by sa ich vzdala. No keďže vo vládnych krokoch chýba zdravý rozum, nemôžeme vylúčiť, že Orbán nemá jasno ani v týchto veciach.
Cieľ nie je, ale dôvody áno
Zostáva vysvetlenie bez sprisahaneckých teórií, a to že zákonodarný amok nemá cieľ, ale má dôvody, a to hneď dva. Jeden je ekonomický záujem, druhý Orbánova nezmeniteľná osobnosť.
Zoštátnenie platieb cez mobilné telefóny zakotvené v ústave tiež odkazuje na to, že minimálne za časťou prijatých zákonov sú tvrdé ekonomické záujmy. Zásahy vlády spravidla znamenajú podporu biznismenov sústredených okolo Fideszu a likvidáciu ich konkurencie. (Najvplyvnejším takýmto biznismenom je Lajos Simicska, Orbánov spolužiak z gymnázia, niekdajší pokladník Fideszu.)
A v tých ekonomických a politických oblastiach, do ktorých vplyv podnikateľov nesiaha, sa uplatňuje Orbánova svojská osobnosť: vládna moc pre neho znamená, že môže robiť, čo sa mu zachce, a ak sa ho ktokoľvek - hoci aj z jeho vlastnej strany, hoci aj z Bruselu či Washingtonu - pokúša obmedzovať, berie to ako útok na svoju osobu. Za toto nemôže.
Fakt, že v maďarskom politickom systéme v rokoch 1990 až 2010 mohol získať takú veľkú antidemokratickú moc, jasne jemu aj jeho nasledovníkom potvrdzuje správnosť názorov a metód vyplývajúcich z jeho osobnosti.
(Autor je redaktorom týždenníka Élet és Irodalom)
Čítajte viac komentárov:
Najspravodlivejším sudcom medzi dodávateľmi a reťazcami je zákazník, píše Ivo Trávniček
Čítajte komentár (piano) >>
Segregáciu rómskych detí nemožno vydávať za snahu im pomôcť, ak naozaj nesmeruje k tomu, aby prekonali svoj hendikep, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Autor: János Széky
