Prestrelku medzi SDKÚ a Smerom o povolebnom (ne)usporiadaní by prívrženec sprisahaneckých teórií videl ako synchronizovanú akciu, ktorá má z Gorily vo výbehu, metajúcej grimasy na všetky strany (politické), odkloniť svetlo reflektorov. Horšie je, že nájsť iný výklad tejto politickej neudalosti je problém aj bez konšpiračných dioptrií.
Iste, vylúčenie spolupráce so Smerom má pre kampaň SDKÚ strategickú dôležitosť. I keď nejde o obrat, len vystuženie o akcent menej dôrazných vyhlásení z minulosti. Dopyt po polarizácii, vymedzení sa proti Ficovi, čitateľnosti politiky je vo voličskom spektre, ktoré samo seba pociťuje ako pravé (napravo), stále silný.
Odovzdať celý tento segment Sulíkovi a Matovičovi by bolo naivné, keďže riziko, že jadro voličov, ktoré SDKÚ zostalo, trvá na koalícii so Smerom, je zanedbateľné. Navyše, Dzurinda sa tým obracia aj k tej menšine elektorátov KDH a Mosta, ktorá si vládu s premiérom Ficom neželá ani v spojení s ich vlastnou stranou.