Desiate výročie sobáša býva všelijaké. Niektorí manželia s nostalgiou spomínajú na opojné časy mladíckeho randenia, iní hľadajú z manželstva cestu von. Paradoxne, v rozšírenej európskej rodine pozorujeme obe nálady.
Vstup do manželského či politického zväzku nutne musí sprevádzať aj určitá dávka naivity a optimizmu. Ináč by sa ľudia nikdy nesobášili a krajiny by žili ako izolované ostrovy.
Zakladajúci členovia eurozóny asi úprimne verili, že spoločná mena môže fungovať aj bez spoločného ministerstva financií. A že rodinní príslušníci dajú na dobré slovo, budú sa správať zodpovedne a nebudú permanentným prečerpávaním účtu ohrozovať celú famíliu. Euro bolo od začiatku viac politickým ako ekonomickým projektom. V dobrej viere (alebo naivnom očakávaní) bol vstup do politického zväzku umožnený aj krajinám, ktoré doň nepatrili.
Slnko vystriedala víchrica
Minimálne prvých sedem rokov bola rodinná idylka takmer dokonalá. Euro sa rýchlo stalo druhou najdôležitejšou menou sveta. Euro na určitý čas poskytlo svojim členom komfortný dáždnik pred šokmi na svetových trhoch. Pohyb tovarov a kapitálu sa vnútri únie oslobodil od kurzových rizík. Spoločná mena poskytla mohutný impulz pre ekonomiky členských krajín, čo pocítili aj prostí občania.
Bývalý prezident Európskej centrálnej banky Jean-Claude Trichet napríklad uviedol, že v rokoch 2002 - 2007 euro pomohlo vytvoriť 15 miliónov pracovných miest a stlačilo mieru nezamestnanosti na najnižšiu úroveň od začiatku 80. rokov 20. storočia.
Je pravda, že rodinní príslušníci sa nesprávali vždy zodpovedne. Často a bezstarostne vyberali z bankomatov na finančných trhoch. V čase konjunktúry to však neprekážalo. Rozbehnutá ekonomika vždy vyprodukovala dosť príjmov na to, aby sa úvery nezodpovedným vládam obnovili. Eurodáždnik prikryl pod sebou všetkých, a tak sa aj juh Európy mohol tešiť z vysokých ratingov a peniaze na úvery získavať takmer zadarmo.
Situácia sa zvrtla, keď sa slnečné ekonomické počasie skončilo a prišla ekonomická víchrica. Hráči na finančných trhoch si konečne uvedomili, že krajiny ako Grécko alebo Portugalsko sú nielen vysoko zadlžené, ale majú aj nevýkonné ekonomiky a svoje dlhy jednoducho nikdy nedokážu zaplatiť.
Finančné trhy sa napokon začali správať racionálne a žiadať od neschopných krajín vysoké úroky. A pretože sú európske podniky a banky poprepájané miliónmi tokov v obchode a financiách, finančná nákaza sa postupne rozšírila aj na krajiny ekonomického jadra. Desať rokov od založenia eura nikto nedokáže s istotou potvrdiť, či spoločná mena prežije, alebo nie.
Niet ekonomiky bez rozdielov
Kritici eura tvrdia, že spoločná mena potlačila prirodzené ekonomické procesy v ekonomikách členských štátov a podporila tie nezdravé. Napríklad dve tretiny nárastu pracovných miest v rokoch 2002 - 2007 sa udiali v periférnych štátoch ako Írsko, Taliansko, Grécko, Španielsko a Portugalsko.
Súviseli so špekulatívnymi kapitálovými tokmi z ekonomického jadra a podporili rast realitnej bubliny na periférii (najmä v cestovnom ruchu a obytných nehnuteľnostiach). Prasknutie bubliny ťažko poškodilo ekonomiky periférie a bolo jedným zo spúšťačov krízy.
To je pravda, ale tie isté procesy prebehli najprv v USA, kde (aspoň zatiaľ) nik nežiadal zrušenie dolára ako spoločnej meny. Taktiež je pravda to, že silná spoločná mena zmazala schopnosť periférnych krajín konkurovať devalváciou.
Portugalsko, Grécko či Slovensko nedokážu konkurovať výrobkami s vysokou pridanou hodnotou. Z tejto stránky im euro veľmi škodí. Takisto, ako dolár škodí ekonomike Nebrasky či Arkansasu, čínsky jüan provincii Sin-ťiang a slovenská koruna škodila okresu Gelnica.
Nenájdeme na svete ekonomiku bez veľkých regionálnych rozdielov. Vo federatívnych alebo centralizovaných krajinách sa tieto rozdiely vyrovnávajú masívnymi medziregionálnymi transfermi. Áno, ide o nesmrteľnú otázku, „kto na koho bude doplácať“.
Recepty nemeckej mamičky
Čo sa týka Slovenska, zatiaľ sme z Európy viac dostali, ako sme do nej vložili. Netreba zabúdať ani na fakt, že mnohé kľúčové benefity spoločnej meny, najmä vytvorenie stabilného kurzového prostredia, stále trvajú.
Pri desiatom výročí spoločnej meny sa nepečú torty, neznejú fanfáry. Nemecká mamička s francúzskym oteckom milej rodinke s kamennou tvárou predpisujú uťahovanie opaskov a tresty za fiškálnu nestriedmosť. Ak sa však záchrana eurozóny obmedzí len na šetrenie a tresty, liek môže byť horší ako choroba.
Asi bude treba pristúpiť aj k podpore rastu a vyrovnávaniu medziregionálnych rozdielov. To však nepôjde bez krokov k federatívnemu usporiadaniu a onomu povestnému doplácaniu.
Vynára sa zaujímavá otázka. Čo by sme chceli radšej: byť chudobní a nechať sa dotovať, alebo byť bohatí a dotovať iných?
(Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV)
Súd s neonacistkou sa mení vo frašku, píše Peter Morvay
Čítajte štvrtkový komentár (piano) >>
Orbán bude musieť splniť podmienky na 110 percent, píše Peter Schutz
Čítajte štvrtkový komentár (piano) >>
