Vraj to vôbec nie je nebezpečné a u detí je to dokonca bežné.
Keď som bol malý chlapec, rodičia mi nedovolili žuť žuvačku a preto s ňou dodnes neviem v ústach poriadne narábať. Tá prehltnutá žuvačka ma však mátala ešte aj po príchode domov. Kládol som si otázku - dostane sa z môjho tela von alebo ostane ležať v žalúdku? Od kohosi som počul, že na prehltnutú žuvačku je dobrá čokoláda. Zdalo sa mi to čudné, preto som naštartoval počítač a do vyhľadávača som v japončine napísal: „Ako pôsobí na organizmus prehltnutá žuvačka?“
Zistil som, že o tomto probléme diskutuje veľa ľudí. Niektorí z nich telefonovali na PR oddelenia žuvačkových firiem a tie poskytli takúto odpoveď: „Čokoládové maslo obsiahnuté v čokoláde pomáha stráviť žuvačku, ale telesná teplota sama osebe je dostatočná na jej strávenie v žalúdku, takže žiadne obavy nie sú na mieste.“
Táto odpoveď ma utvrdila v tom, že si predsa len dám kúsok čokolády. Mnohí ľudia v mojom okolí, ktorí majú malé deti, by sa na mojej epizóde určite smiali. Oni predsa musia striehnuť na oveľa nebezpečnejšie veci, ktoré môže ich dieťa prehltnúť - baterky, rúž, gombík a podobne. Moja sestra často spomína na to, ako jej dcéra, moja neter, zjedla ohorok z cigarety. A často sa pri tom hnevá na manžela, ktorý vtedy sľúbil, že prestane s fajčením, ale dodnes sa tohto zlozvyku nezriekol.
