Z nezaprášeného zákutia času

Dve jednoaktovky Václava Havla Audiencia a Vernisáž (1975) prostotou závažného a veľavýznamovou skratkou pripomínajú skice, ktoré za zdanlivou banálnosťou povrchu neretušovane obnažujú jadro. Sú založené na dialógu, nie na akcii a dianí. Dokonca vonkajšie dramatické dianie sa vedome utlmuje, ak hry nemajú opustiť kánon realistického umenia: predmetná skutočnosť je totiž v mŕtvom ramene dejín. Pocit a idea bezdejinnosti našli svoj výraz aj v kompozícii: princíp opakovania toho istého ako na zadrhnutej gramofónovej platni, ktorú nemá kto zastaviť alebo napraviť. Dramatické v hrách sa nachádza v postupnom hustnutí a priberaní na váhe (ako keď sa kotúľa snehová guľa) výpovedí, ktoré čoraz plnšie a významnejšie odhaľujú prázdnotu seba samých a svojho podhubia, vzťahov, súvislostí, základne a gnozeologických koreňov. Veci aj idey stratili svoj pôvodný dobrý účel, hrajú tu rolu hradby, ochranného valu pred skutočnosťou. Chaos, suverénne sa tváriaci zmätok bez jednotiaceho centra, všetko sa dostáva do jednej nivelizovanej roviny. Je potom samozrejmé, že dialóg sa nekoná, komunikácia sa ruší, a Havlove hry sú vlastne monológom Sládka v Audiencii a Věry a Michala vo Vernisáži. Tí lepší, Bedřich alebo Vaněk, zatiaľ mlčia. Obidve hry sú zreteľne autobiografické, vyvierajú z osobnej skúsenosti a z vlastných otvorených očí, nie z cudzích tém. Sú to modelové situácie, ktorých realizmus prerastá do absurdity.