Maďarská republika dostala novou ústavou od 1. januára 2012 svoj úmrtný list. Nie je to každodenná udalosť, veď skúsme si len spomenúť, ktorá krajina v Európe prestala byť naposledy republikou? Žeby Nemecko za Hitlera alebo Španielsko za diktátora Francisca Franca?
Kritika, ktorá sa na krajinu valí zo všetkých strán, nie je určite neopodstatnená. Pozrime sa však na inú stránku dnešnej maďarskej reality, ktorú si zahraničie zatiaľ neveľmi všíma.
Starý naftalín v novom šate
Súčasná politická garnitúra v Maďarsku sa premyslene a s usilovnosťou, ktorá by si zaslúžila oveľa ušľachtilejší cieľ (napríklad riešenie akútnych hospodárskych problémov), venuje svojskému konštruovaniu národnej minulosti.
Najnovšia výstava v Maďarskej národnej galérii, otvorená Viktorom Orbánom pri príležitosti novej ústavy, dáva pod názvom Hrdinovia, králi a svätci na starých historicko-romantických a nových vyslovene insitných maľbách priestor novým mýtom, staronovým hrdinom a dokonca súčasným politikom. Tým jasne ukazuje na legitimizačné konštrukty a úzky vzťah svojsky chápanej národnej histórie, historickej mýtotvorby a súčasnej „revolúcie“ v Maďarsku. Ópium vlastného konštruktu národnej histórie zaslepuje. Nakoniec to poznáme sami.
Spomeňme si len na Svätopluka ako „kráľa starých Slovákov“ so štítom vyvolávajúcim asociácie s nedemokratickou a nesvojprávnou štátnosťou o takmer 1100 rokov neskôr. Spomeňme si na rôzne matično-vlastivedné konštrukty národných dejín, ktoré mali s vedou rovnako málo spoločné ako väčšina ich nositeľov. Slovenskí historici, teda tí, čo robia vedu a nepotrebujú na seba inak upozorňovať, vo svojej väčšine zaujali k podobným pokusom profesionálne jasné stanovisko. Inak je to v Maďarsku.
Zbabelosť historikov
Maďarská historiografia, ktorá desaťročia patrila metodológiou, záberom i hĺbkou výskumu k stredoeurópskej špičke, sa uzatvára do svojho akademického skanzenu a svoje pozície vo verejnej mienke dobrovoľne prepúšťa rôznym pravicovým až extrémistickým štruktúram, ktoré pod zámienkou plurality názorov a s tichou (či zrejmou) podporou zo strany vládnych elít oživujú ducha veľkého Maďarska, kultivujú trianonské rituály a dávajú zelenú rôznym pseudovedeckým subkultúram, ktoré sú všade v normálnych krajinách úplne na okraji. To (ešte) stále platí aj pre Slovensko.
Renomovaní maďarskí historici mlčali, keď sa prijímal zákon legitimizujúci trianonské rituály, mlčali pri návrhu novej ústavy a neuvedomili si starú historickú pravdu. Absencia občianskej odvahy a očividný oportunizmus akademických štruktúr, ktorý nie je v skutočnosti ničím iným ako tichou kolaboráciou so štátnou mocou, ich totiž v žiadnom prípade pred ňou nezachráni.
