Zábery na státisíce Severokórejčanov, ako kvília nad smrťou Kim Čong-ila, poukazujú na niečo veľmi znepokojujúce. Lenže na čo? Prejav masového klamu? Rituál kolektívneho masochizmu?
Kim bol brutálny diktátor, ktorý sa rozmaznával najjemnejšími francúzskymi koňakmi (údajne v hodnote 500-tisíc dolárov ročne), čerstvým suši letecky dopravovaným z Tokia a najlepšími šéfkuchármi, akých bolo možné zohnať, zatiaľ čo milióny jeho poddaných zomierali od hladu. A predsa ich tu máme, masy šikanovaných, utláčaných poddaných hlasno oplakávajúcich jeho smrť, ako by stratili milovaného otca.
Samozrejme, ľudia verejne smútiaci v Pchjongjangu patria k privilegovanej triede a hlasné bedákanie je tradičným kórejským spôsobom vyjadrovania smútku. Napriek tomu správanie prenášané televíziami zo Severnej Kórey budilo dojem nepríčetnosti. Existuje na to vierohodné vysvetlenie?
