Rezignácia dvoch nominantov KDH, čo sa vyskytli v spise Gorila, bola údajne „slobodná“, nedá sa však odmyslieť od roly, do ktorej sa vciťuje Daniel Lipšic. Hrať Corrada Cattaniho by mal v slušnej demokracii prokurátor či vyšetrovací sudca, nie minister vnútra. Ale... Slušná demokracia? Slovenskí prokurátori?
Rozhodnutie pánov Krajniaka a Janotu, o ktorých veľké ucho Gorily počulo iba toľko, že sedeli v orgánoch FNM a akosi hlasovali (teda nebrali províziu), je vytváranie tlaku na všetky strany. Doslova všetky. Pretože ak si predseda Národnej rady – dnešný i vtedajší – delil s Dzurindom 200 miliónov za akúsi privatizáciu, tak je na odstúpenie ešte zrelší než Krajniak s Janotom. Alebo nie?
Najmä ak to ucho počulo z takého dôveryhodného zdroja, akým je osobný tajomník Roberta Fica. Pavol Hrušovský, ktorý to zásadne odmieta, krok nominantov KDH nebude nasledovať. Stavia ho však do pozície, v ktorej akosi morálne zaostáva.
Nie je to tak. Gorila ozaj nie je v štádiu, aby účastníci príbehu hromadne zvesili funkcie. Niežeby si komentátor trúfal čokoľvek vylúčiť. Avšak aj ten, kto domnienku autenticity povýšil na istotu, musí rozlišovať napríklad medzi dialógmi, v ktorých odpočuté osoby riešili vzájomné vzťahy či pohľadávky, a tým, čo si rozprávali o tretích osobách a „obchodoch“, v ktorých angažované neboli.
Kampaň-nekampaň, to, že sa Lipšic navliekol do kostýmu posledného spravodlivého, ktorý garantuje dôsledné vyšetrenie, škodiť nemôže. Do marazmu a zdesenia, ktoré sa šíria z Gorily, vstrekuje štipku nádeje. Napokon, má na to aj „papier“, veď z prepisu vychádza ako jeden z troch slovenských politikov, čo nie sú skorumpovaní.
Dramatizácia cestou zvyšovania autenticity Gorily, „dobíjania kreditu“ Gorily - čím sú aj tieto dve nadbytočné demisie - v situácii, keď o pomere reality a fantázie netušíme, je však zároveň bumerangom. Má tú podobu, že nič sa nepotvrdí ani nevyvráti, potrestaný nebude nikto, a v dušiach zostane iba ešte hlbší marazmus a zhnusenie. A to bude to najhoršie.
Pretože, či sa to páči, alebo nie, skorumpovanosť politiky a jej zrastanie s hospodárskou mocou nie je v prvom rade zlyhaním SDKÚ, KDH, SMK, dokonca ani Smeru nie. Je daňou za to, že zriadenie, ktoré dalo Slovensku nebývalú slobodu, rešpekt k ľudským právam a prosperitu, si dostatočne nevážime a neopatrujeme.
