Často na Slovensko prichádzam so zmiešanými pocitmi. Neviem, či je to univerzálne pravidlo, alebo moja osobná kliatba, ale keď vystúpim vo Schwechate z lietadla, víta ma šeď. Ak ma náhodou nevíta, dostaví sa najneskôr na bývalom hraničnom priechode. Možno sa obloha snaží zamaskovať Petržalku. Nie železná, ale sivá opona.
Na Novom moste ma zahreje pri srdci: Hrad, dóm, Dunaj. Ale už pohľad na Hviezdoslavovo námestie, jeden zo svetlých bodov našej disproporčnej krásavice, je ako kombinácia zmrzliny a odhalených zubných krčkov. Lahodná, upokojujúca, detská chuť a náhla ostrá bolesť. Na námestí nikto nie je, mesto je pusté. Všetci sú v Auparku, tam je priestor osvetlený hrejivými neónkami a dá sa tam parkovať.
Keď som sa v New Yorku, kde je na niektorých uliciach toľko ľudí ako na hlavnom auparskom ťahu, naposledy sťahovala, najodhalenejším krčkom celej akcie boli moje knihy. Minibyty a spolubývajúci nie vždy prajú knižniciam. Spropagovať v New Yorku výhody babysitovania cudzej knižnej kolekcie je ako spropagovať na Slovensku výhody babysitovania rómskych pätorčiat.
Knihy sa rozpŕchli do viacerých domovov, niektoré, po kuse či dvoch, som pod rúškom priateľstva podstrčila známym. Zúfalé ťahy ma samu prekvapili najmä po tom, čo som sa chladnokrvne zbavila polovice šatníka, ktorého hmotnosť a rozmery ma pri životnom štýle Cestuj naľahko brzdili, no nie viac ako nespratné knižné väzby.
