V rámci zúfalej myšlienkovej biedy plynúcej zo slovenskej „verejnoprávnej“ televízie aj v jej prechodnom období medzi dvoma ficovíziami bol Večer pod lampou asi jedinou reláciou, ktorú bolo možné bez veľkého utrpenia sledovať dlhšie než päť minút a čerpať z nej vedomosti a podnety. I pri nej to však platilo, najmä ak sa preberali prírodné vedy.
Pod lampou by bolo v poriadku v súkromnej televízii, ktorej majitelia sa rozhodli utrácať na podporu im sympatických názorov. V STV by však nemal nikto dostať exkluzívny vysielací čas na nerušenú propagáciu vlastných názorov a kamarátov plus jemu dlhodobo či práve vtedy blízkych politikov a strán.
Pod lampou nebolo práve tým, čo o sebe tvrdilo v reklame: diskusiou s otvoreným koncom. Vždy v nej bolo jasné, kto je moderátorov kamoš a komu nahráva a kto z diskutujúcich tam sedí, len aby sa nepovedalo. Vzhľadom na ďalšie pracovisko väčšiny pravidelných hostí možno Lampu dokonca považovať za zneužívanie verejných peňazí na propagáciu súkromného týždenníka Štefana Hríba.
