Nie je mnoho istôt, ktoré nám v časoch krízy ostali. Jedna z nich je tá, že na prelome rokov sa môžeme pobaviť na tisíckach predpovedí, aký bude nasledujúci rok.
Na tento rok sa medzi inými vyveštilo: masívny predaj tenučkých ultrabookov (reálne), príchod ďalších lacných tabletov do 200 eur, ako je vianočný hit Kindle Fire (kiežby) a že sa ľudia už konečne prejedia sociálnych sietí (každoročná hlúposť).
Je to ako predpoveď počasia. Čím viac dopredu sa snažíte predpovedať, tým vaša úspešnosť klesá, až ste takými vizionármi, že robíte zo seba nepríčetných idiotov.
Vizionári v roku 2007 napríklad vraveli, že už teraz by sa v uliciach mali bežne pohybovať autá, ktoré navzájom budú komunikovať a samy sa vyhnú nebezpečenstvám, blue-ray disky už mali pochovať dévedéčka a jedným z najvýnosnejších biznisov mal byť miliardový obchod s osobnými počítačmi postavenými na biotechnológiách.
A miera pobavenia vie ešte stúpať, stačí si prečítať predpovede staré niekoľko desaťročí.
Chyba nie je vo vízii
To, že ľudia dookola zlyhávajú so svojimi predstavami budúcnosti, až vyvoláva otázku, či to náhodou nie je naopak.
Možno predpovede nezlyhávajú a vizionári mali pravdu. Možno skutočne v roku 2012 už nemali existovať autá a všetci sme mali mať osobné vznášadlá, ako si to vysnívali ľudia na začiatku 20. storočia. Možno zlyhali celé generácie, ktoré tieto predpovede nedokázali naplniť.
Doprava je v tomto dobrým príkladom. Keď Rusi dostali v 60. rokoch do kozmu prvého človeka a zakrátko na Mesiaci pristál Američan, prirodzene ste si mohli vtedy myslieť, že už vaše vnúčatá budú chodiť do vesmíru na dovolenku.
Realitou je opak. Cena za vyvezenie kilogramu materiálu do vesmíru je desaťročia privysoká – s infláciou je to stále devätnásťtisíc dolárov. A rok 2012 je prvým rokom, keď americká NASA nie je schopná dopraviť do vesmíru ani len jedného kozmonauta.
A podobne to je aj s masovou dopravou. Žijeme v časoch, keď sa prvýkrát od priemyselnej revolúcie cesta z New Yorku do Londýna predĺžila. Nadzvukové Concordy hnijú v múzeách a nikto neprišiel so žiadnou alternatívou.
Možno sa skutočne neoplatí uškŕňať nad rojkami, ktorí hovoria, že o sto rokov budú bežne dostupné teleporty a cestovné kancelárie budú ponúkať last minute do vedľajšej galaxie. Nechcú nám zle.
Možno ten výsmech by bol ľahšou cestou. Tá ťažšia je presvedčiť deti, aby nepodávali prihlášky na ekonómiu alebo právo, lebo svetu by viac pomohli, keby sa trápili na teoretickej fyzike.
Desaťročie depresie
Ani toto uvažovanie však úplne neodpovedá na otázku, prečo sú každoročné vízie na smiech. Odpoveď treba hľadať inde.
Vízie totiž nevznikajú preto, aby ich ďalšie generácie mohli porovnávať s realitou. Mali by skôr tešiť súčasníkov a ukazovať im, že ešte nie je koniec sveta a tie lepšie časy nás len čakajú.
Predstavte si, že by v 50. rokoch žil novodobý Nostradamus, ktorý by presne dokázal opísať, čo sa bude v roku 2012 považovať za najväčšie technologické prelomy.
„Vidím obrovskú nástenku, kde stámilióny ľudí budú písať, čo mali na raňajky“ alebo „Budú existovať dotykové zariadenia, ktoré budú ľudia hladkať v baroch, len aby sa preboha nemuseli rozprávať s kamarátmi“.
Predstavte si tú depresiu, ktorej by hromadne prepadla celá generácia. Veď by nás pre istotu ani nesplodili.
Autor: odborník na komunikáciu, píše na truestory.sk
