Masahikovými očami: Bontón

V novom roku nás prišli na pár dní navštíviť priatelia z Austrálie. On a ona. Zoznámili sa na pracovisku. On je Austrálčan, ona Číňanka. Štyri dni sme teda strávili v zložení: Japonec, Slovenka, Austrálčan a Číňanka. Štyri rôzne národnosti v spoločnom čase a priestore.

Bolo to príjemné a zaujímavé. Veľaráz som si všimol, že každý z nás má svoje zvyky a rozdielny bontón. Neviem, či je to niečo typicky austrálske, ale keď sme išli jesť, kamarát nikdy nepočkal na ostatných.

Jeho priateľka Číňanka sediaca vedľa neho však čakala. Moja manželka si myslí, že je to neslušné. Ja - keďže je to môj kamarát - to akceptujem. Japonci v tejto veci nie sú až takí striktní, zvlášť pri neformálnom kamarátskom stretnutí.

Čínania a Japonci

A teraz k nám Ázijčanom. Priateľka môjho kamaráta aj ja pochádzame zo severovýchodnej Ázie. Mám veľa ázijských kamarátov, ale doteraz som nestrávil dlhší čas s niekým z Číny. Zistil som, že sme veľmi rozdielni. Číňanka je úplne iná ako Japonky.

Silná, priama, neváha povedať, čo si myslí. Presne ako Slovenka. Veľmi by ma zaujímal aj jej názor na politiku medzi našimi dvoma krajinami, ale táto téma je tabu, tak sa o tom radšej nerozprávame, aby sme si neznepríjemnili spoločné chvíle.

Keď sme s našimi priateľmi prišli do dedinskej krčmy, ľudia sa pýtali, či je to moja sestra, lebo sa na mňa veľmi podobá. Smial som sa, lebo aj mne kedysi pripadali všetci bieli ľudia rovnakí, nevedel som ich rozoznať a zapamätať si, kto je kto a na koho sa podobá. Rovnako je to s Ázijčanmi. Sú veľmi rozdielni.

Keď kamaráti odchádzali, manželka ich na rozlúčku pobozkala, ale nechali sa iba na jedno líce, čo je austrálsky spôsob. Austrálčania sa bozkávajú iba pri veľmi špeciálnych príležitostiach. Častejšie sa pri privítaní a rozlúčke objímajú a potľapkávajú. Ja som kamarátovi iba podal ruku a silno stisol a keď som sa išiel lúčiť s jeho priateľkou, na sekundu som sa zamyslel, čo urobím.

Medzi Ázijčanmi nemáme zvyk podávať si ruku, bozkávať sa ani objímať. Ale ona už roky žije v Austrálii, vybral som si teda austrálsky spôsob. Pobozkal som ju na líce.

Aký pozdrav zvoliť?

Rozdielne zvyky sú zaujímavé, ale s pozdravom mám stále problém. Prvé dva-tri roky som sa pokúšal adaptovať na slovenský spôsob, no mal som pocit, že pravidlá zlyhávajú, a tak som začal počúvať iba svoju intuíciu. Jedna kamarátka mi raz povedala, že je pre ňu čudné pobozkať Ázijčana, keď v Ázii taký zvyk neexistuje.

Rešpektujem jej názor a odvtedy si dávam pozor, aby som ju nepobozkal. Ale keď sa nás stretne viac a ja si musím pamätať, na koho s akým pozdravom, objatím, bozkom či stiskom ruky, som zmätený. Niektoré ženy ma nechcú pobozkať, iné chcú, dokonca aj také, ktoré poriadne nepoznám. A čo je zaujímavé, manžel tej kamarátky, ktorú nemám bozkávať, moju ženu pri stretnutí vždy vybozkáva.

Keď sa stretnem s priateľmi, s ktorými cítim trochu bližší vzťah, mám vo zvyku potľapkať ich po pleci alebo po chrbte. To je môj spôsob vyjadrenia priateľstva. Ale jedna kamarátka povedala, že jej to je nepríjemné. Mne je napríklad nepríjemné, keď mi muži stále podávajú ruku, dlho ju držia, stískajú a potriasajú ňou.

Rozmýšľam, prečo vlastne moje pocity a prejavy kontrolujú druhí. Prečo si musím dávať pozor na to, koho a ako pozdravím? Neberte to ako moje novoročné predsavzatie, ale rozhodol som sa, že sa už nikoho ani nedotknem. Takže, prosím vás, odteraz mi iba mávajte. (Len neviem, či toto nie je proti bontónu.)