V prípade, že verejnoprávna televízia začína vysielať nový program, pretriasajú sa predovšetkým finančné záležitosti, výpravnosť scény a iné materiálne a materiálové veci. Spôsob a úroveň používaného slova v nich sa hodnotia už menej, všetko sa zametie metličkou zvanou „sme slobodní ľudia, hovoríme, ako nám zobák narástol“.
Táto metlička však môže zametať aj tak, že človeku prichádza zle od žalúdka pri dávkovaní toľkej trápnosti, nepripravenosti, súkania jednej klišéovitej vety za druhou, násilného humoru bez vtipu. Všetko korunovalo slovné narábanie so živou „legendou“, akoby bola voskovou figurínou v Múzeu Madame Tussaud. „Osud ikony,“ povedal mi známy, „privlastnená iba na základe obrazu, novín, bez reálneho vlastnenia, kontaktu, poznania“.
Nerozhodnosť moderátorov v tom, či sa majú obracať na divákov, ktorým je program určený, alebo priamo na legendu, ktorá neprišla, no zostala doma pri obrazovke, bola základným komunikačným kameňom úrazu nateraz poslednej série programu. Diváci pri obrazovke, nehovoriac o tých, ktorí v štúdiu predstavovali iba akoby na povel vstávajúci a tlieskajúci komparz, podchvíľou nevedeli, či nesledujú iba akési súkromné vysielanie pre jednu osobu.
