Keď sa v apríli 1945 cez Trenčín presúval front, mínometníci oboch armád si z mesta urobili improvizovanú strelnicu. Denervujúci rachot nás prenasledoval až do pivnice, kde sme natlačení strávili niekoľko dní a nocí. Jedného rána nastalo odrazu ticho – nečakané a paradoxne o to hrozivejšie.
Otec sa zo zadebneného krytu vybral hore a cez špáru medzi doskami, ktorými sme mali zatlčené okná, vykukol na ulicu. Pohybovali sa po nej akési neznáme uniformy. Určite nie nemecké, uvedomil si a chystal sa oznámiť nám príjemnú správu, že to máme za sebou a hitlerovci zasa o kus „takticky skrátili front“.
Odrazu v skupine rovnošiat, očividne dôstojníckych, zazrel civila. Bol mu akýsi povedomý. A naozaj, keď podišli bližšie, zistil, že je to známy kaviarenský povaľač, ktorý sa úspešne živil ako konfident gestapa. Veselo gestikuloval a kamsi ich viedol. „To nemôžu byť Rusi!“ povedal si otec a čakal, kedy sa zasa spustí kanonáda.
Boli. Talentovaný mladý udavač bystro pochopil historický zvrat a ako verný kopov neomylne nadháňal korisť novým pánom. Skrátka bežný príbeh kolobehu charakterov v prírode, s akými sa každodenne stretávame.
