Dôvodov, pre ktoré spisovatelia píšu svoje autobiografie, je veľa. Niektorí autori vtláčajú udalosti svojho života do matrice textu, ktorý sa tvári ako fikcia, iní zas otvorene proklamujú reálne pozadie svojho písania.
Sándor Márai písal oba druhy literatúry, ale v knihe Spoveď mešťana (Kalligram 2011, preklad Peter Kováč) sa neskrýva ani za svoje alter ego, ani nezbeletrizúva svoj život. O niečom vypovedá úvodné upozornenie: „Postavy tejto románovej autobiografie sú vymyslené...“ – píše autor, a zmätený čitateľ sa môže spýtať: Je vari vymyslený aj sám autor, ktorý sa na stránkach týchto pamätí jednoznačne a nedvojzmyselne identifikuje? A ak je vymyslený, znamená to, že ide o výmysel, teda o lož (aj keď estetickú) alebo o štylizáciu? Vymýšľa sám seba tak, že sa hádam prikrášľuje, ako sme boli svedkami pri mnohých autobiografiách? Ak by to bolo tak, prečo potom svoj text nazval „spoveďou“, čiže žánrom, ktorý priam indikuje úprimnosť, nekompromisnosť voči sebe, otvorenosť?
