Ako tvorím
Herečka Zuzana Kronerová
„Nad ponukou zahrať si v martinskom Slovenskom komornom divadle postavu Violet Westonovej v hre August na konci Ameriky som neváhala ani chvíľu,“ hovorí Zuzana Kronerová, ktorú za túto rolu ocenili pred týždňom Krištáľovým krídlom. „Už po prvom prečítaní textu amerického dramatika Tracyho Lettsa sa mi hra veľmi pozdávala, no tých lákadiel bolo viac, napríklad možnosť spolupracovať s režisérom Józsefom Czajlíkom či zahrať si s niekoľkými spolužiakmi z vysokej školy.“
Navyše k Martinu má členka bratislavského divadla Astorka Korzo ’90 pochopiteľný vrúcny vzťah, je tamojšia rodáčka a často sa do mesta aj s rodičmi vracali. „Pre oboch to bolo ich prvé herecké pôsobisko a martinské divadlo nesmierne milovali, navyše sme tam mali našu priateľku Naďu Hejnú, ktorá bola dlhé roky symbolom slovenského divadelníctva.“ No nie je to len minulosť, ktorá Kronerovú viaže k tomuto divadlu. „Udržuje si stabilnú kvalitu, aj napriek postupným odchodom najlepších do Bratislavy vždy dokáže ’vstať z popola’.“
A nakoniec tu bol ešte jeden nezanedbateľný citový dôvod ísť si zahrať do Martina. „Keď som bola tretiačkou na VŠMU, dostala som z martinského divadla ponuku na stály angažmán. Môj pedagóg Jozef Pálka ma nahovoril, aby som napísala zdvorilý list, že nastúpim až po skončení školy, lebo ešte chystal so študentmi nejakú inscenáciu. Zdvorilý list som teda poslala, nik mi však nikdy neodpovedal, a tak som cítila, že sa ich moje odmietnutie asi dotklo. Takže som to teraz vnímala aj ako isté splatenie dlhu.“
Krištáľové krídlo nebolo pre Zuzanu Kronerovú prvým ocenením za úlohu Violet Westonovej, predchádzali mu Cena Jozefa Kronera i Výročná cena Literárneho fondu. A predstavenie, ktoré je už takmer rok stále beznádejne vypredané, označili martinskí diváci za najlepšiu vlaňajšiu hru. Na Krištáľové krídlo bol spolu s ňou nominovaný jej kolega z Astorky Miro Noga za úlohu v Gazdovej krvi. „Je to skvelý herec, s ktorým je radosť byť na javisku. Hoci spolu účinkujeme v niekoľkých inscenáciách, túžime si spoločne zahrať niečo veľké, ako to bolo napríklad v Pitínského Matke ešte v 90. rokoch. Bola som presvedčená, že si ocenenie zaslúži a aj ho dostane. Keď sa tesne pred vyhlásením výsledkov ku mne naklonil a opýtal sa, či mám pripravenú ďakovnú reč, popravde som mu povedala, že nemám a ani nepotrebujem, že cenu dostane on.“
