Aj keď si odmyslíme škandalózny obsah spisu či silné slová Daniela Lipšica, znepokojiť by nás mal už prístup, ako sa k veci postavili Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda.
Keď som začal uvažovať nad článkom o Gorile, spomenul som si na jeden článok novinára Milana Žitného, kde si kladie zásadnú otázku, ktorú na Slovensku ešte stále nemáme vyriešenú: „Čo všetko musí byť prezradené, aby ústavní činitelia utekali z republiky?“
V čase od októbra do januára sme vo Fóre publikovali tri články publicistu Rada Ondřejíčka o knižnom trhu a podpore literatúry. Na rôznych stránkach na jeho myšlienky reagovalo viacero oponentov. Jednému sme dali priestor aj v najnovšom čísle Fóra.
Redaktor týždenníka Trend Pavel Sibyla píše, že „jedinou nádejou pre literárnych stredopoliarov, je práve... Literárny fond, prostredníctvom ktorého podľa Ondřejíčka štát určuje, ktoré umenie je hodné podpory a ktoré nie.“
Sibyla tvrdí, že štandardná odpoveď, ktorá sa vyskytuje aj v diskusiách o ďalších podobných inštitúciách (Slovenská televízia) znie: zrušiť! Ako príslušníkovi päťmiliónového národa mu ale táto odpoveď pripadá veľmi krátkozraká a hlúpa: „Nemám nič proti SOZA, Literárnemu fondu, Audiovizuálnemu fondu dokonca ani proti Fondu národného majetku, ak fungujú dobre. Ak to tak nie je, snažil by som sa s tým niečo spraviť.“
Ak vám to pripadá na váš vkus trochu ľavicové, netešte sa. Nemecký spisovateľ Ingo Schultze je oveľa tvrdší. Vo svojom článku s názvom Kapitalizmus nepotrebuje žiadnu demokraciu píše o rozpade sociálneho štátu a nešetrí kritikou voči pravici.
Schultze napríklad tvrdí že „po kolapse východného bloku dospeli niektoré ideológie k hegemónii, ktorá bola taká nesporná, že ju človek bral už ako samozrejmosť. Napríklad privatizácia. Privatizácia sa pokladala za niečo neobmedzene pozitívne. Všetko, čo nebolo privatizované, čo ostalo v majetku verejnosti a nepodliehalo snahe o zisky, sa pokladalo za neefektívne a nepriateľské voči zákazníkom. Tak vznikla všeobecná atmosféra, ktorá časom musela nutne viesť k tomu, že sa verejnosť sama vzdala moci.“
Ďalšou mimoriadne prekvitajúcou ideológiou je podľa Schultzeho ideológia rastu. „Bez toho, aby človek hovoril o oboch ideológiách, nemôže hovoriť o kríze eura.“ Či už s jeho východiskami súhlasíme alebo nie, určite stoja za zamyslenie.
.
