Nejde síce o také miesta, akým je Poranené koleno, ale kým sa tam neodohrala oná bitka, tiež bolo dôležité iba pre pár domácich. S dieťaťom (aj so ženou) máme pomenované miesta cestou domov po zabudnutej trojkilometrovej cestičke. Zdravíme Starú hrušku, ako z obrazu Kaspara Davida Fridricha, Bozkávadlo, Studničku, Jamu s ekopieskom, Vinicu tety Hermíny. A tiež Cepkovo klzisko, to je na začiatku.
Anton Cepka, medzinárodne uznávaný sochár a šperkár, oslávil nedávno 75. narodeniny. Je v tom nevinne. V tieni jeho domu – ateliéru sa najdlhšie udrží poľadovica. Skoro akoby ho niekto hadicou z okienka polievaním udržoval ako športovisko. Na konci cestičky je starý kamenný dom sochára Teodora Baníka, docenta u profesora Josefa Kostku, kde vyrástli naše sochárske hviezdy.
Majster Baník má po osemdesiatke, výborne sa s ním diskutuje. Od dokonalosti prírody, počnúc zázrakom malého púčika na viniči, napríklad o dubčekovských časoch z prvej ruky. Obidvoch vykopli. Talent, úspech, tvrdohlavosť prekážali normalizátorom bez chrbta, obsmŕdačom bez názoru, grafomanom, v tisíckach prípadov čestných tvorivých ľudí.
Je na neuverenie, že vo Svätom Jure, vzácne zachovanom vinohradníckom mestečku, s hradbami, farským kostolom s unikátnym kamenným oltárom, stále fungujúcimi gotickými vínnymi pivnicami pod Pállfyho kaštieľom, nestojí žiadna socha z rúk spomenutých vynikajúcich autorov. Výsledky sochárskych sympózií, myšlienka zo 60. rokov, sú viac ako lákavé. Strava, bývanie, výtvarný materiál je za pár korún a kvalitné sochy ostanú mestu!
