Na internete súperia dva svety. Na jednej strane sú to filmové štúdiá, hudobné a knižné vydavateľstvá, ktoré nedostávajú za svoju prácu vždy zaplatené. Na opačnej strane sú technologické firmy, ktoré potrebujú čo najviac voľnosti. Stav je zatiaľ nerozhodný.
Väčšinou to ani nezaregistruje, môže ísť napríklad o videá na YouTube či fotografie na spravodajských serveroch, ktoré porušujú autorské práva. Samozrejme, že to z bežného užívateľa nerobí zlodeja. Ale dobre to ilustruje fakt, ako voľne sa na webe zaobchádza s takzvaným duševným vlastníctvom.
A potom je, samozrejme, veľká skupina ľudí, ktorá pirátsky šírený obsah „konzumuje“ vedome. Na Facebooku či ďalších sociálnych sieťach sa ľudia bežne chvália, že videli nové diely obľúbených amerických seriálov, ktoré žiadna z televízií – vrátane tých satelitných – v našich zemepisných šírkach ešte nevysielala.
Tieto programy už sú zvyčajne aj s českými alebo slovenskými titulkami. Ale pozor, nie je v tom namočená žiadna mafia ani dobre fungujúca pirátska organizácia. Titulky vyrábajú zadarmo fanúšikovia týchto seriálov. A nielen to, ešte medzi sebou súťažia, kto ich vyrobí prvý a kvalitnejšie.
Nevnímame to ako niečo nelegálne (čo fakticky nie je), ale ani nemravné. „Konzumáciu“ protiprávne šíreného obsahu vysvetľujeme buď tým, že nemáme inú možnosť (niektoré programy, pesničky či knižky si ani legálne zaobstarať nemôžeme), alebo ako protest proti tomu, že nemravné sú naopak ceny dotyčného legálneho obsahu (typicky trebárs vysoká cena cédečiek či dévedéčok alebo lístkov do multikina). Navyše ide o generačnú záležitosť.
Deti a mladí ľudia pod dvadsať rokov sú k nelegálnemu sťahovaniu obsahu oveľa tolerantnejší než my starší. Považujú to za bežné správanie, ktoré nevybočuje z normy. Sám niekedy žartom odpovedám na otázku, či sťahujem nelegálny obsah takto: „Samozrejme, že nie. Čo som nejaký zlodej? Vždy o to požiadam svoje deti.“
Ale dosť žartov, situácia je vážna. Filmové štúdiá, hudobné vydavateľské a nakladateľské domy (skrátene môžeme tejto partii hovoriť Hollywood) stupňujú tlak na to, aby sa proti porušovaniu zákona začalo tvrdo postupovať.
Exekutívy západných štátov síce majú isté prostriedky ako to urobiť, ale splnenie cieľa je problematické. A tak Hollywood v posledných mesiacoch vyvinul veľké úsilie, aby sa v tomto smere zmenila legislatíva a postih pirátov sa stal samozrejmosťou.
Problém internetu je v tom, že je medzinárodný, lepšie povedané nadnárodný, čiže globálny. V dôsledku to znamená, že sa akoby riadili zákonmi tej krajiny, kde sú najmenej prísne a najviac liberálne. Lenže to je, samozrejme, ilúzia. Podobne ako v kartách platí, že „väčší berie“. Tak sa teda dá očakávať, že dôležité a podstatné budú zákony vo veľkých krajinách. Hlavne v USA.
Úspešná Wikipédia
A tým sa dostávame k návrhom zákonov známych pod skratkami SOPA (Stop Online Piracy Act) a PIPA (Protect Intelectual Property Act), prvý pripravený je schválený v americkom Kongrese a druhý v Senáte. Oba mali dostatočný počet podporovateľov, notoricky známymi sa však stali až minulý týždeň, keď sa proti nim zdvihla vlna veľkých protestov.
Najviditeľnejšie sa prejavili dvadsaťštyrihodinovým „vypnutím“ americkej verzie internetovej encyklopédie Wikipédia. A boli to protesty úspešné, veď viedli k tomu, že navrhovatelia zákony (aspoň zatiaľ) stiahli a minimálne ich prepracujú.
Bezprecedentný krok Wikipédie (bolo to po prvý raz v histórii, čo sa takto veľký webový server dobrovoľne odpojil na celý deň) symbolizuje postoj Silicon Valley. Ide o podobné zjednodušenie, akého sme sa dopustili v prípade Hollywoodu: za Silicon Valley považujeme skupinu firiem, ktoré podnikajú v internetovom biznise a z ich pohľadu je, samozrejme, najvýhodnejšie, aby ich biznis bol čo najmenej regulovaný a aby doň akékoľvek úrady pokiaľ možno nezasahovali.
Čo znamená vojna Hollywood verzus Silicon Valley? Je to spor dvoch svetov (starého a nového), dvoch spôsobov biznisu (jeden založený na duševnom vlastníctve, druhý na technológiách), dvoch politík (konzervatívnej a liberálnej). Všetky tieto vplyvy sa do tohto konfliktu nejako projektujú. Ale zároveň nič neplatí absolútne a, samozrejme, nič nie je čiernobiele.
Silicon Valley sa dnes napríklad štylizuje za veľkého bojovníka za slobodu slova, ale pritom platí, že klasické mediálne firmy urobili v západnej časti sveta v dvadsiatom storočí pre slobodu slova viac než kedykoľvek iný. A tak by sme v drobných nuansách mohli pokračovať.
Digitálne podzemie
Ten spor je jednoducho veľmi zložitý. Nič to nemení na tom, že zákony SOPA a PIPA asi sú zlé hlavne v tom, že príliš jednoznačne posúvajú zodpovednosť za pirátstvo na firmy, ktoré obsah len šíria. V tom najširšom zmysle by sa postih mohol týkať i firiem ako Google, prostredníctvom ktorého sa dá nelegálny obsah vyhľadávať.
Politici akoby návrhom týchto zákonov hovorili: nie sme schopní tých skutočných zločincov chytiť za ruku, pretože nám unikajú do tretieho sveta a digitálneho „podzemia“. A tak budeme perzekvovať firmy, ktoré na webe robia biznis. Ako prístup to nie je nič nové, napokon napríklad českí zákonodarcovia chceli podobným „presunom zodpovednosti“ bojovať proti online hazardu.
Samozrejme, že teoreticky môžu technologické firmy obsah kontrolovať, prípadne proti pirátom samy zasahovať a ich obsah „mazať“. Ale stálo by ich to také náklady a také riziká (hlavne právne), že by buď biznis vôbec nemohli robiť, alebo by sa celkom zabetónoval jeho ďalší rozvoj.
Namiesto investícií do výskumu a vývoja by všetky peniaze šli proti pirátom, rozumej na ochranu biznisu Hollywoodu. A to v situácii, keď je internetový biznis vo svetovej ekonomike jedným z mála bezproblémových odvetví.
Hollywood ukazuje svaly
Deň po stredajších protestoch sa stala ďalšia, rovnako silno medializovaná udalosť. A tou bolo najprv odpojenie serveru Megaupload, neskôr zatknutie jeho majiteľov. Čo bola zasa demonštrácia sily Hollywoodu.
Po masáži sociálnej (keď v stredu Facebook či Google zbierali podpisy proti zákonom) prišla masáž klasických médií. Zakladateľ a šéf servera, ktorý sa stal populárnym práve vďaka možnostiam jednoduchého používania obsahu, bol vykreslený ako extravagantný zhýralec s pochybným vkusom i mravmi. Už to jeho meno, ktoré si legálne zmenil na Kim Dotcom!
Azda vo všetkých médiách sa objavili fotografie jeho ružového cadillacu, čudných ešpézetiek s nápismi ako „Boh“, „Vinný“, „Dobro“ či „Zlo“, prípadne fotografie Dotcoma samotného vo vírivke s polonahými ženami. Posolstvo bolo jasné. Tak ľuďom ako tento „šialenec“ idú peniaze z nelegálneho šírenia obsahu?
Zapôsobilo to. Mnoho ľudí pochopilo, že pirátstvo obsahu má svoju odvrátenú stranu, že skutočne nejde len o slobodu slova a informačnú diaľnicu bez regulácií, skôr aj o peniaze a že akokoľvek sa sťahovanie napríklad pre naše deti stalo bežnou vecou, tak ide o hru s jasným súčtom. A že ak niekto o peniaze prichádza, musí ich niekto iný zarobiť. Úlohou zákonov a úradov či v konečnej inštancii súdov je určiť, či legálne, alebo nelegálne.
O to teraz ide. Americké úrady ukázali, či skôr chceli ukázať, že zákony SOPA a PIPA nepotrebujú a že môžu tvrdo zasiahnuť aj bez nich. A urobili to. Vyvolali veľkú kritiku, a tým ani nemyslím tú akúsi detskú hru na nebezpečného hackera Anonymous, ktorý chce „vyhodiť do vzduchu“ celý internet.
Hlavná bitka sa nepochybne povedie v súdnych sieňach a ukáže sa, či úrady akokoľvek silnej krajiny majú právo postupovať tak razantne a hlavne bez rozhodnutia súdu, ako v prípade Megaupload. Efekt to však v každom prípade malo. Zásah proti dvojmetrovému Kimovi Dotcomovi vystrašil poskytovateľov mnohých podobných služieb na svete a väčšina z nich bezprostredne potom „pritiahla skrutky“. Ukázalo sa, že bojovať proti nelegálnemu obsahu sa dá.
Stav zápasu je remíza, hoci slovami boxerského žargónu, Silicon Valley stále vedie na body.
Autor je publicista
Smerovanie krajiny môže ovplyvniť ohýbanie zákona, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
