Ak je pravica v niečom naozaj dobrá, tak je to nejednotnosť. Typickú „pestrosť” názorov vidieť aj pri Gorile, ku ktorej sa v posledných dňoch vykryštalizovali tri samostatné názorové línie, ktoré ponúkajú tri rôzne pohľady na podstatu kauzy a tri návody pre voličov, ako na ňu reagovať. Zaškatuľkovať sa najľahšie dajú podľa svojich hlavných nositeľov:
1. Lipšicova doktrína. Jej podstatou je, že obraz o slovenskej politike, ktorý vykreslila Gorila, je v podstate pravdivý, že korupcia postihuje úplne všetky strany a že východiskom je podporiť vo voľbách politikov s „čistým štítom“.
Toto riešenie má niekoľko háčikov – krúžky sú iba štyri a aj podľa pesimistických prieskumov majú mať také KDH alebo SDKÚ nad pätnásť poslancov. Nehovoriac o tom, že volebnú jednotku sa v dejinách podarilo zosadiť iba raz, keď v roku 2006 predbehla Radičová Dzurindu. Zmenilo to niečo na pozícii predsedu a pomeroch v strane? Šesť rokov neskôr to tak zvonka veľmi nevyzerá.
Ak sa teda má začať nejaké nové (aspoň marketingové) delenie na čistých a špinavých, treba na to väčšie otrasy, než zmenu poradia kandidátov, s ktorou napríklad SDKÚ zrejme aj kalkuluje. Inak by neoblepili celú Bratislavu Žitňanskou, ale Dzurindom. Hoci toho si stále možno šetria ako eso na finiš kampane.
2. Sulíkova/Matovičova doktrína. Gorile v podstate veria a cestou von má byť obmena klasických strán. Téza by pôsobila uveriteľnejšie, keby ústrednou postavou Gorily nebol Jirko Malchárek, ktorý prešiel z novej SOP, do novej ANO, až do novej Nádeje.
Isto, nedá sa hádzať všetkých nových do jedného vreca, hoci Matovičov „vtip“ o pokuse ho uplatiť patrí stále medzi záhadnejšie epizódy končiaceho volebného obdobia. Otázka skôr je, či by na druhý pokus dokázali tieto strany podporovať nejakú vládu dlhšie než pár mesiacov.
3. Dzurindova doktrína. Gorila nie je pravda, strany provízie nikdy nebrali, sústrediť sa napriek tomu treba na vecné riešenia, aby bol svet čoraz lepší. Tu má pravicový volič viacnásobný dôvod na bolesť hlavy – jednak aj pred Gorilou bolo v podstate isté, že provízie pre strany boli.
Totálne zatĺkanie preto skôr znervózňuje, než upokojuje. Plus sú tu spomienky na to, ako sa končiacej koalícii darilo dohodnúť na zásadných riešeniach až tak, že sa rozpadla. A keď už sme pri tom – prečo vlastne nedokázala SDKÚ za desať rokov pri moci nájsť riešenie na to, ako dostať niekoho významného do basy?
Ideálne by samozrejme bolo, keby Gorila vôbec nebola, napriek tomu sa prebojovali čistí kandidáti, ktorí budú presadzovať perfektné riešenia. Takýto výsledok však nevyzerá byť momentálne v ponuke.
Čítajte viac komentárov:
Pre úspech lekárov sa nemocnice zadlžujú ešte rýchlejšie, myslí si Konštantín Čikovský
Zoologická záhrada, ktorou budeme musieť do volieb prejsť, môže byť ešte veľká, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Peter Schutz píše o Sasanke a bujnej fantázii v nej.
Čítajte komentár (piano) >>
Utajovanie dokumentu ACTA vyvoláva podozrenie, píše Juraj Javorský
Čítajte komentár (piano) >>
