Bol september 1998, nedeľné ráno po volebnej noci. Na Žabotovu ulicu, do centrály Slovenskej demokratickej koalície, prichádza biela Octavia, z ktorej vyskakujú dvaja bodygardi zo súkromnej bezpečnostnej služby, najatí pre lídra, ktorý sa mal na ďalších osem rokov stať slovenským premiérom. A medzi tými urastenými chalanmi on, Miki Dzurinda, sviežo kráča ku vchodu do budovy.
Pred dverami ho zastavil starší chlapík a so zmesou priateľskosti a nedôverčivosti sa ho spýtal: „Budeme sa mať lepšie?“ Dzurinda nezaváhal: „Samozrejme.“ Aby pridal aj nejaký argument, naklonil sa k chlapíkovi a učiteľským tónom s nezameniteľnou dikciou dodal: „A viete prečo? Lebo my nebudeme kradnúť.“
Či mu to dotyčný ranný chodec uveril, už nikto nezistí. Väčšina slušných ľudí však na konci depresívneho mečiarizmu tomuto snu veriť chcela.
Dr. Jekyll & Mr. Hyde?
Je to smutné, ale v politike platí „Havlov paradox“, že demokracia oveľa viac obmedzuje demokratov dodržiavajúcich pravidlá než populistov a autokratov, ktorí sa rešpektovaním pravidiel neunúvajú. A platí aj odvodený paradox, že korupcia ničí oveľa viac tých, ktorí sa v úsilí o jej potlačovanie vydávajú za čistých, než špinavých, ktorí nič nepredstierajú.
To sa veľmi rýchlo po prevzatí moci stalo Dzurindovi a to sa nutne stane každému, kto káže o čistote a zabudne si vždy po príchode domov poutierať topánky. Potiaľto to vlastne nie je nič mimoriadne.
Na príbehu Mikuláša Dzurindu však je veľa mimoriadnych okolností.
