V minulých dňoch sa v rámci predvolebného zápasu slovenská verejnosť dozvedela, že jedným z cieľov Kresťansko-demokratického hnutia je dosiahnuť „biele Slovensko.“ Predvolebný slogan vyvolal zväčša negatívne reakcie, ktoré prekvapili aj jeho autorov .
Pojem biele Slovensko sa môže totiž rozdielne vysvetľovať a zároveň vyvolávať v domácej, no najmä v zahraničnej verejnosti nepríjemné otázky a pochybnosti o skutočných predstavách „bielej čistoty“ štátu.
Niečo podobné (White power) sa totiž nachádza vo verbálnej i grafickej symbolike, ktorú používajú extrémne pravicové organizácie, hlásajúce rasovú nerovnosť a neznášanlivosť. Bolo by však demagógiou dávať predvolebný slogan KDH do takýchto súvislostí, hoci jeho autori si mohli uvedomovať, že zahraniční pozorovatelia, ktorí nepoznajú slovenské dejiny ani súčasnú situáciu, môžu mať prinajmenšom zmiešané pocity.
Selektívny výber
Autori hesla Biele Slovensko zrejme vedome siahli do histórie spred viac ako deväťdesiatich rokov. Politici totiž vždy hľadali a nachádzali v dejinách argumenty a zdôvodnenia pre svoju ideológiu i pre vlastné konanie. Každé politické hnutie, strana, sociálna, nacionálna či náboženská skupina i jednotlivci, ktorí usilujú o získanie moci alebo sa na nej už nejakým spôsobom podieľajú, obracajú sa k histórii, aby si z nej selektívne vyberali udalosti a osobnosti.
Nechcú ich racionálne poznávať, ale ich vyvlastniť ako svojich legitímnych predchodcov alebo, naopak, dodatočne ich označiť za svojich ideologických protivníkov, ktorých treba sústavne porážať. Od historikov potom už iba požadujú dodatočné potvrdenie svojich, často až neuveriteľne insitných, exkurzov do dejín. Domnievam sa, že práve tu niekde treba hľadať aj aktuálnu renováciu sloganu o bielom Slovensku a iných podobných javov v našom verejnom živote.
„Praví dedičia“
Dúfam, že nikoho veľmi nepobúrim, ak si pri charakterizovaní vyššie spomínaného, politikmi tak často používaného a hlavne zneužívaného javu pomôžem citátom Karla Marxa z jeho historickej štúdie Osemnásty Brumaire Ľudovíta Bonaparta: „Práve vtedy, keď sú ľudia zaujatí tým, aby urobili prevrat v sebe a okolo seba, aby vytvorili niečo nebývalé, práve v takýchto epochách revolučných kríz vyvolávajú úzkostlivo duchov minulosti, aby im slúžili, vypožičiavajú si od nich mená, bojové heslá, kostýmy, aby v tomto starom a ctihodnom preoblečení a v tejto vypožičanej reči zohrali nový výstup svetových dejín.“
V európskych i v slovenských dejinách je množstvo príkladov takýchto postupov. Najviac sa uplatňujú v nedemokratických režimoch. Obe totality, ktorými Slovensko v 20. storočí prešlo, tvrdili, že práve ich režim a jeho politickí reprezentanti sú jedinými skutočnými nositeľmi a dedičmi najlepších (národných, štátnych, socialistických, náboženských, revolučných, pokrokových a iných) historických tradícií, hoci v skutočnosti ich svojou politickou praxou najviac poškodzovali, falšovali, deformovali a morálne devalvovali.
140 rokov SNS?
Žiaľ, o tomto fakte nemôžeme hovoriť len v minulom čase, lebo sme jeho častými svedkami aj v súčasnom verejnom živote. Heslo Biele Slovensko je len jedným (nie veľmi výrazným!) kamienkom v pestrej mozaike takýchto účelových krokov. Je viac-menej logickým pokračovaním propagandistických kampaní o starých Slovákoch, o kráľovi Svätoplukovi, o bojovníkovi za sociálnu spravodlivosť Jánošíkovi...
