Vtedy som ešte nevedela, že je to dôležité: po závese v obývačke liezol tmavý chrobák. Zažmúrila som oči a keď som ich otvorila, už tam nebol. Vydýchla som si. Prešlo pár dní a podobného chrobáka som videla prebehnúť v predizbe.
Netušiac, čo mám urobiť, zobrala som dezodorant a postriekala som tam dlážku. V noci som tých chrobákov našla na kuchynskej linke päť. Kým som na ne ohromene hľadela, zmizli. Ráno som povedala manželovi, čo máme v byte; iba mávol rukou s tým, že už aj on ich videl, nakoniec, v starých domoch to tak býva. Potom som „to“ našla pobehovať medzi príbormi.
V panike som začala hľadať na internete a zistila som, že to budú šváby. Odborníci odporúčali pozrieť pod koberce. Vyprázdnili sme kuchyňu a manžel odhrnul linoleum. Boli tam. Desiatky, desiatky malých, stredných a veľkých bleskurýchlych čiernohnedých chrobákov. Čím sme šli hlbšie, tým ich bolo viac.
