Vývoj krízy urobil z Angely Merkelovej diktátora agendy. Riešenie, ktoré navrhuje, má iba ten problém, že zvyšok sveta – pozri Davos – ho kritizuje. A hovorí, že nestačí.
Niežeby mikroskopické spevnenie rozpočtových pravidiel, čo sa pod titulom „fiškálny kompakt“ skrýva, sľubovalo viac škody než úžitku. Ohromná sa však ukazuje politická cena za toto gesto, ktoré je posunom o slepačí krok oproti dohode „pack six“, schválenej vlani.
Nečlenov eurozóny, ktorí to majú odsúhlasiť, presúva „kompakt“ do druhej integračnej rýchlosti, čo hrozí napätiami rôzneho druhu. Napríklad Poľsko do „jadra“ veľmi chce, ale aspoň dovčera trvalo na podmienke, že aj štáty mimo menovej únie musia byť prizývané k stolom, kde sa rozhoduje.
Naopak, Sarkozy, ktorého dlhoročnou víziou je úzke jadro letiace vysokou rýchlosťou, bez „troublemakerov“ z východu (Česko, Maďarsko, Rumunsko atď.), však presne o tom nechce ani počuť. Má dobrý dôvod: napríklad harmonizácia daní by sa v integrovanom jadre zavádzala omnoho jednoduchšie.