Bývali roky, keď som sa od životných a spoločenských problémov utiekal k detektívke. Zložitý príbeh, v ktorom sa vyrieši zlo tak názorne, aby mohlo byť potrestané.
Klasická detektívka musí mať isté spoľahlivé konštanty, musí tu byť usilovný vyšetrovateľ, neúplatný a energický, ďalej poctivý právnik, ktorý obhajuje nevinného, a predovšetkým sudca, ktorý je spravodlivý, nepodplatiteľný. Ak toto všetko neplatí, naše detektívne ilúzie sa menia na akýsi triler a kriminalistické handrkovanie, kde zástupcovia spravodlivosti sa neraz veľmi v metódach nelíšia od zločincov.
Tento relativizmus žánru je odrazom relativizmu doby, kde niektorí vstupujú do životnej praxe s ideálmi, ale pod vplyvom okolia v ne sami prestávajú veriť, a to dobro, ktoré mali v srdci, sa stáva ťažkou guľou na nohe, akú mávali galejníci, a tá im prekáža v pohybe a vo všetkom. Hľadajú oporu, aby nespadli, a opora sa aj nájde. No za tú treba zase zaplatiť, často aj draho – napomáhaním zlu. Ach jaj, detektívka, tá nežná rozprávka.
