Na jednej strane stoja užívatelia, ktorí by radi kradli aj naďalej a nevidia na tom nič extra zlé. „Stiahnem si a keď sa mi to zapáči, tak to predsa kúpim,“ znie najčastejší argument.
Na druhej strane stoja tvorcovia, ktorí vidia štatistiky, a tie sa im nepáčia. Viac ako 75 percent počítačov obsahuje aspoň jeden nelegálny softvér. Na jednu legálne kúpenú empétrojku pripadne 20 nelegálne stiahnutých. A hľadajú cesty, ako to zastaviť.
Mne osobne však chýba v debate tretí hlas, ktorý sme nevypočuli, aj keď sa to vlastne týka aj jeho.
Keby vedel softvér rozprávať, čo by povedal na to, že ho ukradli? Keby kradnuté filmy spravili odborové hnutie a vyšli by do ulíc, čo by kričali na námestiach?
Ako vlastne vznikajú
V prvom rade by si filmy, empétrojky a vlastne všetko, čo spadá pod duševné vlastníctvo, museli uznať, že nie sú veľmi originálne.
Kedysi dávno síce existovala naivná predstava, že jedinečné nápady vznikajú v hlave génia, ktorý ich dobrosrdečne poskytne svetu, ale dnes nás teória učí iné.
Múdrejší ľudia prišli na to, že nápady na novú skladbu, nový film, ale aj na technologické inovácie vznikajú sociálne. Ľudský mozog je mašina, ktorá nevie fungovať odstrihnutá od okolitého sveta. Ak vymyslíte novú pieseň, v skutočnosti ste v hlave zremixovali svoje hudobné vzory, primiešali vlastné zážitky a vaša osoba je takou šľahačkou na vrchu toho celého. Ak takúto pieseň nespravíte vy, k veľmi podobným výsledkom sa dopracuje niekto iný.
Kradnutá empétrojka na pódiu pre rečníkov by sa teda musela ohradiť proti zákonom, čo akokoľvek obmedzujú priestor, v ktorom vznikla. Tresty za vykrádanie iných by fungovali ako antikoncepcia, a to nie je v jej záujme.
